Poetické imanie Teodora Križku
(Teodor Križka: Bozk slzou. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008.)
Najnovšia kniha poézie Teodora Križku mi opäť rozozvučala srdce a presvedčila ma, že verše písané zo srdca, poctivo a jednoznačne nemôžu pohoršiť, ale práve naopak, ak si z nich človek berie to podstatné. Ponúka osobnú, pocitovú, intímnu, ľúbostnú a hlavne ľudskú poéziu. Dočítajúc útlu knižočku, tak príjemnú do ruky a ešte viac ovlažujúcu ducha, vlastne váham, či vôbec treba predstavovať Teodora Križku. Básnika, ktorý odovzdáva ďalej posolstvo katolíckych modernistov Pavla Ušáka Olivu a Rudolfa Dilonga, ku ktorým sa v zbierke BOZK SLZOU priznáva, ale aj ďalších duchovne orientovaných tvorcov, ktorých priamo nespomína, ale oni žijú v jeho básňach. Aj bežné ľudské okamihy podáva citlivým jazykom, básňou odkrýva vnútorné svety ľudí vôkol nás a vďaka Križkovej poézii zisťujeme, že nie všetko je také zlé a že nie sme ešte beznádejne stratení. Ponúka nám pozitívny náhľad na život, ktorého neoddeliteľnou súčasťou sú kresťanské princípy a hodnoty („vlož, Pane, pokoj, pokoj po nedeli, kým na pokoj sa celkom nezabudne“). Sme ako pútnici a pri čítaní tejto zbierky kráčame cez polia slov, pomedzi snopy, „čo v jase požiarov do tmy a do taju vždy rovno na tvár pred tvárou Boha vždy padajú“, aby sme sa dotkli poézie a vzývali ňou Pána. V konzumnej spoločnosti sme si zvykli iba konzumovať bez toho, aby sme premýšľali, prečo „studne vyschli“, či prečo nám „anjel stúpa na päty“. Tak ako Kristus aj básnici, sceľujúci nedokonalé slová na vyjadrenie Božej dokonalosti, sami prechádzajú tryznou poznania a prosia „ešte o viac soli do rán, čo spôsobili blížni“. Bohu sa básnik prihovára výhradne pravdou („moje srdce buď je celučké tvoje, alebo len trpí“). Ospevuje tiež krásu i vznešenosť Kriváňa, Ďumbiera, Karpát, ale nezabúda na matku, krčiacu sa pod ťarchou kríža, na ochrannú ruku otca a lásku blížnych („Kto zaprie matku, nevie, kde má vlasť, kto zaprie otca, nevie, kde má domov, kto zaprie lásku, nevie, ako rásť...“). Národná hrdosť je oddávna úzko spätá s našou kresťanskou históriou, čo básnik pripomína („nezomrieme, ak nezhynieme na vernosť k tým, čo krvácali“). Citlivý básnik v necitlivom svete potratov a znevažovania ľudského života a bezbožného prežívania akoby napísal slogan k reklamnej kampani za záchranu každého živého tvora – „No najkrajšie ruky, hovorím, vinú k ňadrám hladný uzlík – dieťa. Ruky ženy. Výjav, pred ktorým ustupuje zlo a bieda sveta.“ Poézia nie je masovou kultúrou a vďaka tomu nestráca svoj duchovný ráz i svojráz každého autora. Avšak len múdry poeta odmieta povrchnosť a opojenie slovami, ale hľadá podstatu básní. Mnohí sme tým prešli, našu poéziu inšpirovala láska k Pánovi, matke, žene, prírode... Aj sám Križka priznáva, že „láska, to je celé moje imanie“.
(Teodor Križka: Bozk slzou. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008.)
Najnovšia kniha poézie Teodora Križku mi opäť rozozvučala srdce a presvedčila ma, že verše písané zo srdca, poctivo a jednoznačne nemôžu pohoršiť, ale práve naopak, ak si z nich človek berie to podstatné. Ponúka osobnú, pocitovú, intímnu, ľúbostnú a hlavne ľudskú poéziu. Dočítajúc útlu knižočku, tak príjemnú do ruky a ešte viac ovlažujúcu ducha, vlastne váham, či vôbec treba predstavovať Teodora Križku. Básnika, ktorý odovzdáva ďalej posolstvo katolíckych modernistov Pavla Ušáka Olivu a Rudolfa Dilonga, ku ktorým sa v zbierke BOZK SLZOU priznáva, ale aj ďalších duchovne orientovaných tvorcov, ktorých priamo nespomína, ale oni žijú v jeho básňach. Aj bežné ľudské okamihy podáva citlivým jazykom, básňou odkrýva vnútorné svety ľudí vôkol nás a vďaka Križkovej poézii zisťujeme, že nie všetko je také zlé a že nie sme ešte beznádejne stratení. Ponúka nám pozitívny náhľad na život, ktorého neoddeliteľnou súčasťou sú kresťanské princípy a hodnoty („vlož, Pane, pokoj, pokoj po nedeli, kým na pokoj sa celkom nezabudne“). Sme ako pútnici a pri čítaní tejto zbierky kráčame cez polia slov, pomedzi snopy, „čo v jase požiarov do tmy a do taju vždy rovno na tvár pred tvárou Boha vždy padajú“, aby sme sa dotkli poézie a vzývali ňou Pána. V konzumnej spoločnosti sme si zvykli iba konzumovať bez toho, aby sme premýšľali, prečo „studne vyschli“, či prečo nám „anjel stúpa na päty“. Tak ako Kristus aj básnici, sceľujúci nedokonalé slová na vyjadrenie Božej dokonalosti, sami prechádzajú tryznou poznania a prosia „ešte o viac soli do rán, čo spôsobili blížni“. Bohu sa básnik prihovára výhradne pravdou („moje srdce buď je celučké tvoje, alebo len trpí“). Ospevuje tiež krásu i vznešenosť Kriváňa, Ďumbiera, Karpát, ale nezabúda na matku, krčiacu sa pod ťarchou kríža, na ochrannú ruku otca a lásku blížnych („Kto zaprie matku, nevie, kde má vlasť, kto zaprie otca, nevie, kde má domov, kto zaprie lásku, nevie, ako rásť...“). Národná hrdosť je oddávna úzko spätá s našou kresťanskou históriou, čo básnik pripomína („nezomrieme, ak nezhynieme na vernosť k tým, čo krvácali“). Citlivý básnik v necitlivom svete potratov a znevažovania ľudského života a bezbožného prežívania akoby napísal slogan k reklamnej kampani za záchranu každého živého tvora – „No najkrajšie ruky, hovorím, vinú k ňadrám hladný uzlík – dieťa. Ruky ženy. Výjav, pred ktorým ustupuje zlo a bieda sveta.“ Poézia nie je masovou kultúrou a vďaka tomu nestráca svoj duchovný ráz i svojráz každého autora. Avšak len múdry poeta odmieta povrchnosť a opojenie slovami, ale hľadá podstatu básní. Mnohí sme tým prešli, našu poéziu inšpirovala láska k Pánovi, matke, žene, prírode... Aj sám Križka priznáva, že „láska, to je celé moje imanie“.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára