O neposlušnej čiarke

ČIARKA si čiarká, kam len chce - nehľadí napravo, nehľadí naľavo - , - a je tu, ani sa neopýtala, či smie, jednoducho je v rozprávke. Taká Švaj(ČIARKA) to má ľahké, žije si svojím životom, cestuje po svete, spoznáva nové krajiny, potom sa vracia na brehy Ženevského jazera a cíti sa dobre. Pe(ČIARKA) nikam necestuje, nič nové nevidí, ale je tiež spokojná, rastie si do krásy, aj chute. Najneposlušnejšia zo všetkých je však ČIARKA vo vete. Možno si poviete, že ju jednoducho nenapíšete, ak nechcete, ale čo vtedy, keď neviete, kam ju napísať? Vtedy vznikajú jazykovo-jazýčkové problémy! A všetko iba pre tú ČIARKU. Aj hlava ma z nej rozbolela. Našťastie moja suseda je fel(ČIARKA), takže mi určite pomôže...

Príbehy z kysuckých vrchov

(Terézia Chabroňová-Cisáriková – Vrchárske čriepky. Vydavateľstvo Vzlet, Čadca 2005)
Vrchárskou problematikou z pohľadu nie sociologického, ale literárnohistorického sa zaoberá už dlhší čas Terézia Chabroňová-Cisáriková, pôvodom z Turzovky. Zbiera čriepky zážitkov a skutočných príbehov zo života kysuckých vrchárov, teda ľudí, žijúcich na Horných Kysuciach. Na otázku, prečo venuje svoj voľný čas práve tomuto fenoménu, odpovedá takto: „Mám rada Kysučanov i kysuckú prírodu, najmä tých najjednoduchších ľudí, preto som sa rozhodla písať o ich radostiach, ale i starostiach. Tento kraj ponúka všetko cez úsmev až po slzy, a hlavne je to moje rodisko.“ Autorka ponúka v knihe štyridsaťjeden príbehov venovaných vrchárom, a nielen im. Podľa autora úvodu – lekára a publicistu Vladimíra Pavlíka – spisovateľka „kráča životom s otvorenými očami a s citlivým srdcom. Myslím, vníma, pozoruje. Jednoducho a zrozumiteľne kladie slovo za slovom do svedectiev o človeku. A v tom je krása slova. Autorka hovorí ľudsky o ľuďoch skutočné príhody.“ Útla knižočka sa prihovára jazykom drsných Kysúc, naplnených duchovnom, poetičnom a láskou k človeku. I k Človeku.

Putovanie od existencionalizmu po hedóniu konzumu

(Roman Michelko: Revoltujúci Sizyfos. SISV, Bratislava 2006.)

Silný duch existencionalistickej filozofie a sofistikovaná depresia sa vinú celým textom Romana Michelka. Rak ako ústredné myšlienky, inokedy ako periférne fenomény, ale stále prítomné, napríklad aj v myšlienkových pochodoch autora, ktorý priznáva ich vplyv, ale to nemusí, pretože sa dajú identifikovať i medzi riadkami. Nielenže sa autor popri mnohých významných filozofoch zaoberá podstatou existencie, ale hľadá a navodzuje v čitateľovi otázky, prečo vzniká takáto literatúra a aký je jej zmysel. Práve východiskom, ktoré ponúka Michelko, je existencialistický prúd, ale oprášený, zbavený nánosov idealizmu a schopný ponúkať nonkonformné riešenia a viacvariantné možnosti.
Druhá svetová vojna sa skončila totálnym krachom všetkých ilúzií o ľudskej humanite, ale niekedy sa zdá, akoby bol tento krach neprestávajúcim kolobehom. Veď každodenne prichádzame o ďalšie ilúzie o humanite. Presviedčajú nás o tom médiá priživovaním sa na ľudskom nešťastí, politici predvádzajúci sa pri slabých a bezbranných. A tu sa Michelko dostáva od filozofickej k spoločenskej depresii, ktoré dopĺňa ešte tretia – etická. Autor zhmotňuje dve alternatívy vývoja našej spoločnosti (technokratickú diktatúru s degeneráciou a komercionalizáciou – všeľudovú, demokratickú občiansku spoločnosť), hoci nemáme istotu, že budeme mať možnosť a čas na výber, aspoň pri čítaní R. Michelka môžeme reagovať, a tu si dovolím polemizovať s jeho názorom, že existencia umenia a kultúry je v čase existencie vojen a najhlbšej degenerácie človeka absurdná. Umenie a kultúra sú práveže potrebné neustále. Len ich je možno nedostatok, alebo sú nedostatočne vnímané, alebo príliš slabé, keď nedokážu na seba strhnúť masy tak ako hippies alebo punk. Týmito hnutiami a pnutiami sa autor zaoberá v poslednej časti s názvom Revolty mladých. Všetko tu bolo, len s iným názvom, v inej farbe, tónine a vôni. Aj opojné prostriedky a revolty mladých. R. Michelko rozvíja dialóg s celebritami – Dostojevským, Sartrom, Camusom, Kierkegaardom – o existencii, Bohu, ako žiť. A najlepší je ten moment, že ony toto skutočne, ak nie aj priamo ukazujú, tak naznačujú a NIEČO ponúkajú. Na rozdiel od súčasných celebrít, ktoré kĺžu po povrchu a padajú do (vz)duchoprázdna a ešte si v ňom aj levitujú a tvária sa, že to je vrchol bytia, existencie.
R. Michelko sa vo viacerých úvahách zaoberá základnými dielami existencialistického, depresívneho i revoltujúceho myslenia. Z nich sa bližšie venuje, a zároveň pre nás nevedomých tým predstavuje Hajkovu Existenciu v literatúre, Frommovu Budete ako bohovia, Sartrov Hnus ako životný pocit, Vámošov Princíp krutosti. Som presvedčený o tom, že mysliteľ Michelko týmto prvým knižným dielom nekončí a tu treba povedať, že ani zrazu a z ničoho nič nezačína, ale – vychádzajúc z jeho novších textov, ktoré sa do knihy nedostali – dozrieva a naberá plnosť. Dá sa očakávať neprestávajúca (tv)orba slovných zákutí, avšak nemám na mysli grafomanské štylistické cvičenia, ale hodnotnú esej, úvahu. Kto sa im v dnešnej dobe ešte venuje? Chýbajú noví Patočkovia, Mináčovia, Vámošovia... Iba komplexný pohľad na dielo, autora umožňuje plnohodnotný zážitok z celého diela. A tak treba pristupovať aj k Michelkovi, ako mysliteľovi politológovi, publicistovi, autorovi literatúry faktu a zručnému stylistovi (čítaj stajlistovi), ktorý by mohol formovať vzhľad myslenia našej generácie.

Česť čitateľom

Čerstvušké čitateľky, čiperní čitatelia,

človek často číta čokoľvek. Čítaním si čistí čelo i človeka, čakajúc čary, čačky či čarbanice. Čitárne čičíkavo častujú, čitateľstvo čoraz častejšie čulo čuchrá čítané. Čudotvorcovia, činitelia a činovníci čestne a čujne čerpajú z črepov človečenstva a časomiera črtá čerenie čitateľov. Čerí sa a časom či čochvíľa sa vyčasí. Čušte a čítajte, čo čvirikajú čistopisníci...

čadčiansky častuškár

Afo(h)rizmy hryzú do srdca

Rudolf Dilong – Stlmené slovíčko. (Matica slovenská, Martin 2008)

Aforizmy a epigramy nemusia byť iba plné dvojzmyselných narážok, lacných slovných spojení, alkoholu, bezbrehého nadužívania života, politikárčenia. Ostrieľaný básnik, akým Rudolf Dilong bezpochyby je, hoci nešetrí vo svojej poézii slovami, má cit pre básnickú skratku i pre skratku od vysloveného slova po iskrivú myšlienku a späť. Láskavo-kriticky sa dotýka ľudských slabostí („Namiesto čností majú mnoho rečí o čnostiach.“), každodenných všedností („Veď ak sľubujeme, že už nebudeme stavať vzdušné zámky“, potom musíme hľadať odpoveď na otázku, že čo potom „s tehlami, ktoré nám ostali?“), ale – a tu sa líši od mnohých autorov, opájajúcich sa slovnou ekvilibristikou – navyše nám otvára cestu k Božej prozreteľnosti („Aký je dobrý Pán Boh, že k tŕňom nám vždy dáva aj ruže.“) nastavovaním zrkadla nielen našim tváram, ale aj srdciam („Napriek tomu, že si popri materinskej osvojujeme aj reči ďalšie, pýta sa autor dôrazne a aj po desiatkach rokov aktuálne, „či ovládame aj reč modlitby“?) a dušiam. A najmä viere (pretože vyslovovanie modlitieb len ústami namiesto srdca prináša „infláciu modlitby“), ktorú – často odľahčene, ale nie ľahtikársky – obracia zo všetkých strán, ako obracala naša stará matka svoj posledný groš pred tým, než ho pustila z mozoľnatej dlane. Z tej, ktorá nás hladila (pretože pohladenie je „koniec ruky, ktorej pohyb je závislý od srdca“). Srdcom sa nám prihovára básnik, odovzdáva nám nielen vlastné skúsenosti, ale múdrosti vekov, ktoré tvoria našu národno-duchovnú podstatu. Dilong ako jeden z najvýznamnejších predstaviteľov katolíckej moderny, sa nezaprel ani v satirickej tvorbe a jeho posolstvá, ľahko použiteľné aj ako reklamné texty (snáď napočúvanejšie a najčítanejšie literárne plody súčasnosti) majú duchovný náboj. A nech by sa nám pri čítaní knihy Stlmené slovíčko mohlo zdať, že nejde o duchovnú tvorbu, ako ju poznáme a ako sme ju zvyknutí čítať od autorov ako S. Veigl, T. Križka, V. Turčány, G. Zvonický, ale aj samotného R. Dilonga, odpoveď hľadajme a nachádzame uňho samotného, u barda exilovej tvorby, katolíckej moderny a slovenskej duchovnej poézie: „Ideme k Bohu a myslíme si, že Boh je ďaleko. Naopak, my sme ďaleko.“ Alebo blízko. Závisí to od nášho rozhodnutia a slobodnej vôle, či sme sa odovzdali do Pánových dlaní, bez podmienok a ultimát, alebo nie. Na rozdiel od Dilongových aforizmov sú jeho epigramy miestami kŕčovité, chýba im ľahkosť. Hovorí v nich o pominuteľnosti majetkov, zbytočnosti zhŕňania peňazí, ktoré neprinášajú ani šťastie a ani neotvárajú nebeskú bránu, tiež o osamelosti, prichádzajúcej s jeseňou života. Nabáda čitateľov k dodržiavaniu Desatora, často odľahčeným a nevtieravým spôsobom („z cudzích záhrad ťa už nich nepoteší“), upevňuje nás vo viere („raz dobrý Pán Boh vezme tíško náš plný kalich“). Rudolf Dilong je prostredníctvom „stlmených slovíčok“ poučný, provokujúci, pulzujúci, prosiaci, pochybovačný. Má päť P, ale najmä je presvedčivý, keď pomenúva veci známe slovami známymi, ako napr. „kríže, ktoré sa nám zdajú ľahké, ak ich nosia iní, tie naše sú pre nás tie najťažšie.“ Dilongova kniha, ktorá vyšla prvý krát v zahraničí pred tridsiatimi piatimi rokmi, je aj v novom tisícročí stále aktuálna.