Kysuckovo

Vchod cez Kysuckú bránu používali drotári ako východisko do sveta, pretože väčšinou boli odkázaní na vlastné nohy. A vlastné ruky boli ich pracovným náradím, bez ktorých by nedokázali ohýbať obyčajný drôt do dokonalých tvarov, ku ktorým keď pridali svoj um, vnikalo drotárske umenie...
A pochádzali z rôznych kútov Kysúc, ale tých bolo oveľa viac, ako len tých tradične drotárskych, a tak sa Kysučania pretĺkali životom aj ako pltníci, roľníci, garbiari, šindliari... Mohli by sme pokračovať až do takého nekonečna, akým sa zdala cesta zo Skalitskej, Bystrickej, Makovskej, Vadičovskej, Rudinskej doliny, či obcí Thurzu a Čadka cez Kysuckú bránu do Žiliny a odtiaľ do sveta...
Ale vracali sa domov, nesúc si svoju rodnú postať v otvorených srdciach, drsných mozoľoch a zasnívaných pohľadoch. Každý z nich si niesol v sebe rodné Kysuce, krajinu detstva, priateľstiev a rodinných zväzkov. To pravé Kysuckovo si však nosí každý z nás v sebe a nech už sme kdekoľvek, vraciame sa doň, hoci i v spomienkach, túžbach, snoch...

P. S. Na jeseň mi vychádza vo Vydavateľstve Matice slovenskej kniha veršovaných povestí Kysuckovo...

Prasacia? Prasačia? Svinská!

Jazy(č)kové tance nad vírusom chrípky, ktorá by si zaslúžila oveľa viac prívlastkov, ako len ten prasací, zamestnáva čoraz viac odborov, nesúviciacich priamo s medicínou. Po médiách nastúpili jazykovedci, tiež jazykolamci a jazykohravci, a tak sa už zopár týždňov potýkame (a asi si aj potykáme) s najnovšie prepuknuvším chrípkovým problémom. Ako hovorcu ma zvlášť zaujíma komunikovanie tejto problematiky, pričom sa pokúšam nájsť to najsprávnejšie pomenovanie ochorenia, ktorého ohniskom sa stalo Mexiko a ktoré dnes ohrozuje celý svet. A ako by odpovedali (alebo už aj odpovedali) moji hovorcovskí kolegovia?
Novinár: „Ako by ste pomenovali túto chrípku?"
Hovorca ambasády: „Mexická.“
Hovorca zdravotníctva: „Chrípka typu A podtyp H1N1.“
Hovorca jazykovedného ústavu: „Prasacia.“
Hovorca mäsokombinátu: „Bravčová.“
Hovorca epidemiológov: „Ochorenie vírusového pôvodu chrípky typu A, označované aj H1N1.“
Hovorca, ktorý sa chystal dovolenku, ale cestovka mu oznámila zrušenie všetkých letov do zámoria: „Svinská...“

Pokuto-poplatky mobilných operátorov

Telefonovanie je dnes základným pilierom komunikácie, vďaka čomu sa oslabujú čoraz intenzívnejšie naše sociálne návyky a stávame sa až bytostne otvorení, kedy sme schopní prostredníctvom sms vyjadriť aj tie najskrytejšie túžby a pocity. Múrom, ktorý bránil a stále ešte bráni zintenzívňovaniu tele(s teľaťom, po česky tele, by to nemalo mať spoločný základ)komunikácie, sú poplatky, ktoré platíme zato, že sú naši operátori takí láskaví a prepoja nás do inej siete. Nuž, byť operátorom, asi si zriadim vlastnú inú sieť v každom meste, a budem len prepájať a prepájať... Nestačí, že poctivo platím za mnou prevolané minúty, ale ešte si strhávajú poplatok, alebo nazvime to inak - platíme pokutu za to, že si dovolíme volať niekomu, kto má iného mobilného operátora. Neviem, ako to s tou našou komunikáciou pôjde ďalej, ak sa už nedelíme len na ľavičiarov a pravičiarov, či slovanistov a šošonov, ale aj na používateľov modrých, oranžových či ružových...
Čo spoločnosť, to iné služby, čo hovorca, to iné slová, pomyslel som si pri nedávnych vyjadreniach hovorcov mobilných operátorov, ktorí sa vyjadrovali práve k poplatkom za veľkodušné umožnenie zatelefonovať babke, ktorá má inú sieť, ako jej nehodný vnúčik, či šéfovi, ktorý má pre istotu až tri telefóny, ale zhodou okolností sa mu dá dovolať práve iba na jeden z nich, a to nanešťastie práve z konkurenčnej siete. Kým jeden hovorca tvrdí, že poplatky, ktoré sú dnes na úrovni asi 11 centov sú vysoko nad úrovňou priemeru EÚ a len znížením na 7 centov by sme sa priblížili k vyspelým telekomunikačným trhom, iný hovorca považuje tzv. prepojovacie poplatky (po mojom pokuty za volanie do inej siete) za veľmi okrajové pri určovaní koncovej ceny. A tretí priam varovne zdvíha prst, keď pri vyčkávaní na určenie konečnej výšky Telekomunikačným úradom naznačuje, že neexistuje priama úmera medzi výškou poplatku a výškou ceny hovoru do inej siete. Vyhráža sa snáď, že ak úrad výrazne zníži tieto pokuto-poplatky, tak na nás nachystajú vyššie ceny? A to len preto, že sa opierame o základný pilier komunikácie našej globalizovanej súčasnosti a nevieme si už predstaviť existenciu bez mobilných telefónov a všetkých výdobytkov s nimi súvisiacich? A že sa nechceme stále deliť na takých a onakých a komunikovať iba s tými, ktorí sú rovnakí ako my?

Zbavili sa americké banky krízy?

Hovorcovia sa opäť raz obrnili neochvejnou presnosťou a jednoznačnosťou svojich odpovedí. „No comment!“ je aktuálnym zaklínadlom hovorcov amerických bánk, ktorí sa takto veľavravne odmietajú rozprávať s novinármi, a teda aj s verejnosťou o súčasných dlhoch týchto inštitúcií. Presnejšie o dlhoch, ktoré majú voči štátu a ktoré chcú predčasne splatiť. Vláda USA totiž podporila v čase krízy banky, aby sa viac neopakovali katastrofálne konce finančných inštitúcií, spravujúcich milióny (dolárov) miliónov (obyvateľov).
Odmietanie zmysluplného vyjadrenia môže byť taktikou, ako poraziť krízu a zároveň presvedčiť zákazníkov, že je banka ozdravená a úplne v poriadku. Snaha o presvedčenie obyvateľov o bezproblémovej súčasnosti bánk je strategické rozhodnutie ich šéfov, že radšej vyplatia dlhy voči štátu, aby tým ukázali všetkým, že nie sú na tom až tak zle a že sa práve naopak vzmáhajú. A preto si dovolia predčasne a prekvapivo splatiť dlh, ktorý majú voči štátu. Ten ich chcel zachrániť, aby chránil sám seba. Ak je to teda tak, potom nerozumiem, prečo sa prostredníctvom hovorcov nesnažia, aby oslovili čo najväčšiu masu ľudí.
Druhou stranou mince „nocommentovania“ hovorcov môže byť fakt, že bankám vadia podmienky, za akých im bol štát ochotný požičať. Tvrdé podmienky sa im môžu javiť zbytočné a nebezpečné, najmä z pohľadu konkurenčného boja. Kontrola a reštrikcie sú tým, čím americká vláda chráni svoj vlastný finančný trh. Voči prísnejšej kontrole by zrejme nikto z nás klientov nenamietal ani slovo, ktoré bankoví hovorcovia prehĺtajú rovnako ako poplatky za používanie našich vlastných peňazí. A nenamietali by sme nič ani voči reštrikciám, pokiaľ sa nedotknú osobných financií konkrétnej osoby.
A hovorcovia bánk i ministerstva financií zaryto mlčia, akoby nechceli priznať fakt, že im prísnejšia kontrola vadí, čím sa im ktokoľvek môže pozerať na prsty. Alebo že im je už dobre, a tak nepotrebujú nijakú pomoc. Klient nech si vyberie, určite bude mať päťdesiatpercentný úspech... Alebo že by špekulovali a radšej sa v skrytosti trápia s krízou, než aby priznali, že prehrávajú a bez pomoci štátu to nezvládnu?

Hovorca - partner alebo nepriateľ médií?

Možno provokujúca otázka, ale pre nás, hovorcov, bytostne dôležitá. Aj preto sme zorganizovali konferenciu s rovnomenným názvom v Ružomberku. My, mám na mysli - Otvorenú samosprávu, najpočetnejšie združenie hovorcov a komunikátorov na Slovensku. Sú teda hovorcovia a novinári partnermi či nepriateľmi? Máme sa priateliť alebo si ísť obrazne povedané "po krku"? Vďaka diskusii a výmene skúseností a informácií sme sa predsa len posunuli o pár krokov v komunikácii ďalej.
Určite by sme nemali servilne (spolu)pracovať, ale radšej hľadať efektívne komkunikačné možnosti, ktoré nemusia stáť veľa, ale o to viac pomôžu. Komu? Hovorcom, ktorí majú za úlohu odpovedať na otázky i vyberať z kancelárií a šuflíkov úradníkov zaujímavé témy. Novinárom, ktorí s odpoveďami i témami pracujú ďalej a posúvajú ich občanom (čitateľom, divákom, poslucháčom). Príspevky hovorcov z praxe ako Veronika Fitzeková, Jozef Petráš, novinárov ako Miro Jaroš alebo Milan Velecký, ako i ďalších prispeli k tomu, aby sme vytvorili akýsi teoretický základ k tomu, aby sa aj o hovorcoch diskutovalo odborne, aby sa nimi nestávali tí, ktorí vedia "iba hovoriť", a tiež aby sa neustále zlepšovala spolupráca medzi médiami a hovorcami. Ak sa teda pýtate, či ide o nepriateľov alebo partnerov, tak môžem so zadosťučinením skonštatovať, že sme v prvom rade kolegovia. Sme tí, ktorí pracujú so slovami, zodpovedne ich "prežúvame", kým ich vypovieme, uvedomujeme si ich váhu, ktorá dokáže i ublížiť alebo niekomu uškodiť. Určite nešlo o posledné podujatie a budem rád, keď sa v budúcnosti aj vy zúčastníte niektorej z našich diskusií, aktívne sa zapojíte a prispejete k profesionalizácii hovorcov a k štandardizácii ich práce. Osobne si myslím, že hovorcovia by mali byť tými, ktorí zjednodušujú novinárom prístup k informáciám, prezentujú v médiách prácu "svojich" inštitúcií a vytvárajú komunikačné kanály. Hovorca, tajomník, či komunikačný manažér... V podstate je úplne jedno, ako sa naše pozície nazývajú, oveľa dôležitejšia je ochota pomôcť, komunikovať v akejkoľvek situácii (a za akéhokoľvek počasia) a hľadať odpovede aj na tie najťažšie otázky. Pretože tie skutočne najťažšie sú také, na ktoré sa hovorca nedostatočne pripraví alebo ktoré si samotní novinári nedostatočne pripravia.

O neposlušnej čiarke

ČIARKA si čiarká, kam len chce - nehľadí napravo, nehľadí naľavo - , - a je tu, ani sa neopýtala, či smie, jednoducho je v rozprávke. Taká Švaj(ČIARKA) to má ľahké, žije si svojím životom, cestuje po svete, spoznáva nové krajiny, potom sa vracia na brehy Ženevského jazera a cíti sa dobre. Pe(ČIARKA) nikam necestuje, nič nové nevidí, ale je tiež spokojná, rastie si do krásy, aj chute. Najneposlušnejšia zo všetkých je však ČIARKA vo vete. Možno si poviete, že ju jednoducho nenapíšete, ak nechcete, ale čo vtedy, keď neviete, kam ju napísať? Vtedy vznikajú jazykovo-jazýčkové problémy! A všetko iba pre tú ČIARKU. Aj hlava ma z nej rozbolela. Našťastie moja suseda je fel(ČIARKA), takže mi určite pomôže...

Príbehy z kysuckých vrchov

(Terézia Chabroňová-Cisáriková – Vrchárske čriepky. Vydavateľstvo Vzlet, Čadca 2005)
Vrchárskou problematikou z pohľadu nie sociologického, ale literárnohistorického sa zaoberá už dlhší čas Terézia Chabroňová-Cisáriková, pôvodom z Turzovky. Zbiera čriepky zážitkov a skutočných príbehov zo života kysuckých vrchárov, teda ľudí, žijúcich na Horných Kysuciach. Na otázku, prečo venuje svoj voľný čas práve tomuto fenoménu, odpovedá takto: „Mám rada Kysučanov i kysuckú prírodu, najmä tých najjednoduchších ľudí, preto som sa rozhodla písať o ich radostiach, ale i starostiach. Tento kraj ponúka všetko cez úsmev až po slzy, a hlavne je to moje rodisko.“ Autorka ponúka v knihe štyridsaťjeden príbehov venovaných vrchárom, a nielen im. Podľa autora úvodu – lekára a publicistu Vladimíra Pavlíka – spisovateľka „kráča životom s otvorenými očami a s citlivým srdcom. Myslím, vníma, pozoruje. Jednoducho a zrozumiteľne kladie slovo za slovom do svedectiev o človeku. A v tom je krása slova. Autorka hovorí ľudsky o ľuďoch skutočné príhody.“ Útla knižočka sa prihovára jazykom drsných Kysúc, naplnených duchovnom, poetičnom a láskou k človeku. I k Človeku.