Kysuckovo

Vchod cez Kysuckú bránu používali drotári ako východisko do sveta, pretože väčšinou boli odkázaní na vlastné nohy. A vlastné ruky boli ich pracovným náradím, bez ktorých by nedokázali ohýbať obyčajný drôt do dokonalých tvarov, ku ktorým keď pridali svoj um, vnikalo drotárske umenie...
A pochádzali z rôznych kútov Kysúc, ale tých bolo oveľa viac, ako len tých tradične drotárskych, a tak sa Kysučania pretĺkali životom aj ako pltníci, roľníci, garbiari, šindliari... Mohli by sme pokračovať až do takého nekonečna, akým sa zdala cesta zo Skalitskej, Bystrickej, Makovskej, Vadičovskej, Rudinskej doliny, či obcí Thurzu a Čadka cez Kysuckú bránu do Žiliny a odtiaľ do sveta...
Ale vracali sa domov, nesúc si svoju rodnú postať v otvorených srdciach, drsných mozoľoch a zasnívaných pohľadoch. Každý z nich si niesol v sebe rodné Kysuce, krajinu detstva, priateľstiev a rodinných zväzkov. To pravé Kysuckovo si však nosí každý z nás v sebe a nech už sme kdekoľvek, vraciame sa doň, hoci i v spomienkach, túžbach, snoch...

P. S. Na jeseň mi vychádza vo Vydavateľstve Matice slovenskej kniha veršovaných povestí Kysuckovo...