Zbavili sa americké banky krízy?

Hovorcovia sa opäť raz obrnili neochvejnou presnosťou a jednoznačnosťou svojich odpovedí. „No comment!“ je aktuálnym zaklínadlom hovorcov amerických bánk, ktorí sa takto veľavravne odmietajú rozprávať s novinármi, a teda aj s verejnosťou o súčasných dlhoch týchto inštitúcií. Presnejšie o dlhoch, ktoré majú voči štátu a ktoré chcú predčasne splatiť. Vláda USA totiž podporila v čase krízy banky, aby sa viac neopakovali katastrofálne konce finančných inštitúcií, spravujúcich milióny (dolárov) miliónov (obyvateľov).
Odmietanie zmysluplného vyjadrenia môže byť taktikou, ako poraziť krízu a zároveň presvedčiť zákazníkov, že je banka ozdravená a úplne v poriadku. Snaha o presvedčenie obyvateľov o bezproblémovej súčasnosti bánk je strategické rozhodnutie ich šéfov, že radšej vyplatia dlhy voči štátu, aby tým ukázali všetkým, že nie sú na tom až tak zle a že sa práve naopak vzmáhajú. A preto si dovolia predčasne a prekvapivo splatiť dlh, ktorý majú voči štátu. Ten ich chcel zachrániť, aby chránil sám seba. Ak je to teda tak, potom nerozumiem, prečo sa prostredníctvom hovorcov nesnažia, aby oslovili čo najväčšiu masu ľudí.
Druhou stranou mince „nocommentovania“ hovorcov môže byť fakt, že bankám vadia podmienky, za akých im bol štát ochotný požičať. Tvrdé podmienky sa im môžu javiť zbytočné a nebezpečné, najmä z pohľadu konkurenčného boja. Kontrola a reštrikcie sú tým, čím americká vláda chráni svoj vlastný finančný trh. Voči prísnejšej kontrole by zrejme nikto z nás klientov nenamietal ani slovo, ktoré bankoví hovorcovia prehĺtajú rovnako ako poplatky za používanie našich vlastných peňazí. A nenamietali by sme nič ani voči reštrikciám, pokiaľ sa nedotknú osobných financií konkrétnej osoby.
A hovorcovia bánk i ministerstva financií zaryto mlčia, akoby nechceli priznať fakt, že im prísnejšia kontrola vadí, čím sa im ktokoľvek môže pozerať na prsty. Alebo že im je už dobre, a tak nepotrebujú nijakú pomoc. Klient nech si vyberie, určite bude mať päťdesiatpercentný úspech... Alebo že by špekulovali a radšej sa v skrytosti trápia s krízou, než aby priznali, že prehrávajú a bez pomoci štátu to nezvládnu?