(Roman Michelko: Revoltujúci Sizyfos. SISV, Bratislava 2006.)
Silný duch existencionalistickej filozofie a sofistikovaná depresia sa vinú celým textom Romana Michelka. Rak ako ústredné myšlienky, inokedy ako periférne fenomény, ale stále prítomné, napríklad aj v myšlienkových pochodoch autora, ktorý priznáva ich vplyv, ale to nemusí, pretože sa dajú identifikovať i medzi riadkami. Nielenže sa autor popri mnohých významných filozofoch zaoberá podstatou existencie, ale hľadá a navodzuje v čitateľovi otázky, prečo vzniká takáto literatúra a aký je jej zmysel. Práve východiskom, ktoré ponúka Michelko, je existencialistický prúd, ale oprášený, zbavený nánosov idealizmu a schopný ponúkať nonkonformné riešenia a viacvariantné možnosti.
Druhá svetová vojna sa skončila totálnym krachom všetkých ilúzií o ľudskej humanite, ale niekedy sa zdá, akoby bol tento krach neprestávajúcim kolobehom. Veď každodenne prichádzame o ďalšie ilúzie o humanite. Presviedčajú nás o tom médiá priživovaním sa na ľudskom nešťastí, politici predvádzajúci sa pri slabých a bezbranných. A tu sa Michelko dostáva od filozofickej k spoločenskej depresii, ktoré dopĺňa ešte tretia – etická. Autor zhmotňuje dve alternatívy vývoja našej spoločnosti (technokratickú diktatúru s degeneráciou a komercionalizáciou – všeľudovú, demokratickú občiansku spoločnosť), hoci nemáme istotu, že budeme mať možnosť a čas na výber, aspoň pri čítaní R. Michelka môžeme reagovať, a tu si dovolím polemizovať s jeho názorom, že existencia umenia a kultúry je v čase existencie vojen a najhlbšej degenerácie človeka absurdná. Umenie a kultúra sú práveže potrebné neustále. Len ich je možno nedostatok, alebo sú nedostatočne vnímané, alebo príliš slabé, keď nedokážu na seba strhnúť masy tak ako hippies alebo punk. Týmito hnutiami a pnutiami sa autor zaoberá v poslednej časti s názvom Revolty mladých. Všetko tu bolo, len s iným názvom, v inej farbe, tónine a vôni. Aj opojné prostriedky a revolty mladých. R. Michelko rozvíja dialóg s celebritami – Dostojevským, Sartrom, Camusom, Kierkegaardom – o existencii, Bohu, ako žiť. A najlepší je ten moment, že ony toto skutočne, ak nie aj priamo ukazujú, tak naznačujú a NIEČO ponúkajú. Na rozdiel od súčasných celebrít, ktoré kĺžu po povrchu a padajú do (vz)duchoprázdna a ešte si v ňom aj levitujú a tvária sa, že to je vrchol bytia, existencie.
R. Michelko sa vo viacerých úvahách zaoberá základnými dielami existencialistického, depresívneho i revoltujúceho myslenia. Z nich sa bližšie venuje, a zároveň pre nás nevedomých tým predstavuje Hajkovu Existenciu v literatúre, Frommovu Budete ako bohovia, Sartrov Hnus ako životný pocit, Vámošov Princíp krutosti. Som presvedčený o tom, že mysliteľ Michelko týmto prvým knižným dielom nekončí a tu treba povedať, že ani zrazu a z ničoho nič nezačína, ale – vychádzajúc z jeho novších textov, ktoré sa do knihy nedostali – dozrieva a naberá plnosť. Dá sa očakávať neprestávajúca (tv)orba slovných zákutí, avšak nemám na mysli grafomanské štylistické cvičenia, ale hodnotnú esej, úvahu. Kto sa im v dnešnej dobe ešte venuje? Chýbajú noví Patočkovia, Mináčovia, Vámošovia... Iba komplexný pohľad na dielo, autora umožňuje plnohodnotný zážitok z celého diela. A tak treba pristupovať aj k Michelkovi, ako mysliteľovi politológovi, publicistovi, autorovi literatúry faktu a zručnému stylistovi (čítaj stajlistovi), ktorý by mohol formovať vzhľad myslenia našej generácie.
Silný duch existencionalistickej filozofie a sofistikovaná depresia sa vinú celým textom Romana Michelka. Rak ako ústredné myšlienky, inokedy ako periférne fenomény, ale stále prítomné, napríklad aj v myšlienkových pochodoch autora, ktorý priznáva ich vplyv, ale to nemusí, pretože sa dajú identifikovať i medzi riadkami. Nielenže sa autor popri mnohých významných filozofoch zaoberá podstatou existencie, ale hľadá a navodzuje v čitateľovi otázky, prečo vzniká takáto literatúra a aký je jej zmysel. Práve východiskom, ktoré ponúka Michelko, je existencialistický prúd, ale oprášený, zbavený nánosov idealizmu a schopný ponúkať nonkonformné riešenia a viacvariantné možnosti.
Druhá svetová vojna sa skončila totálnym krachom všetkých ilúzií o ľudskej humanite, ale niekedy sa zdá, akoby bol tento krach neprestávajúcim kolobehom. Veď každodenne prichádzame o ďalšie ilúzie o humanite. Presviedčajú nás o tom médiá priživovaním sa na ľudskom nešťastí, politici predvádzajúci sa pri slabých a bezbranných. A tu sa Michelko dostáva od filozofickej k spoločenskej depresii, ktoré dopĺňa ešte tretia – etická. Autor zhmotňuje dve alternatívy vývoja našej spoločnosti (technokratickú diktatúru s degeneráciou a komercionalizáciou – všeľudovú, demokratickú občiansku spoločnosť), hoci nemáme istotu, že budeme mať možnosť a čas na výber, aspoň pri čítaní R. Michelka môžeme reagovať, a tu si dovolím polemizovať s jeho názorom, že existencia umenia a kultúry je v čase existencie vojen a najhlbšej degenerácie človeka absurdná. Umenie a kultúra sú práveže potrebné neustále. Len ich je možno nedostatok, alebo sú nedostatočne vnímané, alebo príliš slabé, keď nedokážu na seba strhnúť masy tak ako hippies alebo punk. Týmito hnutiami a pnutiami sa autor zaoberá v poslednej časti s názvom Revolty mladých. Všetko tu bolo, len s iným názvom, v inej farbe, tónine a vôni. Aj opojné prostriedky a revolty mladých. R. Michelko rozvíja dialóg s celebritami – Dostojevským, Sartrom, Camusom, Kierkegaardom – o existencii, Bohu, ako žiť. A najlepší je ten moment, že ony toto skutočne, ak nie aj priamo ukazujú, tak naznačujú a NIEČO ponúkajú. Na rozdiel od súčasných celebrít, ktoré kĺžu po povrchu a padajú do (vz)duchoprázdna a ešte si v ňom aj levitujú a tvária sa, že to je vrchol bytia, existencie.
R. Michelko sa vo viacerých úvahách zaoberá základnými dielami existencialistického, depresívneho i revoltujúceho myslenia. Z nich sa bližšie venuje, a zároveň pre nás nevedomých tým predstavuje Hajkovu Existenciu v literatúre, Frommovu Budete ako bohovia, Sartrov Hnus ako životný pocit, Vámošov Princíp krutosti. Som presvedčený o tom, že mysliteľ Michelko týmto prvým knižným dielom nekončí a tu treba povedať, že ani zrazu a z ničoho nič nezačína, ale – vychádzajúc z jeho novších textov, ktoré sa do knihy nedostali – dozrieva a naberá plnosť. Dá sa očakávať neprestávajúca (tv)orba slovných zákutí, avšak nemám na mysli grafomanské štylistické cvičenia, ale hodnotnú esej, úvahu. Kto sa im v dnešnej dobe ešte venuje? Chýbajú noví Patočkovia, Mináčovia, Vámošovia... Iba komplexný pohľad na dielo, autora umožňuje plnohodnotný zážitok z celého diela. A tak treba pristupovať aj k Michelkovi, ako mysliteľovi politológovi, publicistovi, autorovi literatúry faktu a zručnému stylistovi (čítaj stajlistovi), ktorý by mohol formovať vzhľad myslenia našej generácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára