Rudolf Dilong – Stlmené slovíčko. (Matica slovenská, Martin 2008)
Aforizmy a epigramy nemusia byť iba plné dvojzmyselných narážok, lacných slovných spojení, alkoholu, bezbrehého nadužívania života, politikárčenia. Ostrieľaný básnik, akým Rudolf Dilong bezpochyby je, hoci nešetrí vo svojej poézii slovami, má cit pre básnickú skratku i pre skratku od vysloveného slova po iskrivú myšlienku a späť. Láskavo-kriticky sa dotýka ľudských slabostí („Namiesto čností majú mnoho rečí o čnostiach.“), každodenných všedností („Veď ak sľubujeme, že už nebudeme stavať vzdušné zámky“, potom musíme hľadať odpoveď na otázku, že čo potom „s tehlami, ktoré nám ostali?“), ale – a tu sa líši od mnohých autorov, opájajúcich sa slovnou ekvilibristikou – navyše nám otvára cestu k Božej prozreteľnosti („Aký je dobrý Pán Boh, že k tŕňom nám vždy dáva aj ruže.“) nastavovaním zrkadla nielen našim tváram, ale aj srdciam („Napriek tomu, že si popri materinskej osvojujeme aj reči ďalšie, pýta sa autor dôrazne a aj po desiatkach rokov aktuálne, „či ovládame aj reč modlitby“?) a dušiam. A najmä viere (pretože vyslovovanie modlitieb len ústami namiesto srdca prináša „infláciu modlitby“), ktorú – často odľahčene, ale nie ľahtikársky – obracia zo všetkých strán, ako obracala naša stará matka svoj posledný groš pred tým, než ho pustila z mozoľnatej dlane. Z tej, ktorá nás hladila (pretože pohladenie je „koniec ruky, ktorej pohyb je závislý od srdca“). Srdcom sa nám prihovára básnik, odovzdáva nám nielen vlastné skúsenosti, ale múdrosti vekov, ktoré tvoria našu národno-duchovnú podstatu. Dilong ako jeden z najvýznamnejších predstaviteľov katolíckej moderny, sa nezaprel ani v satirickej tvorbe a jeho posolstvá, ľahko použiteľné aj ako reklamné texty (snáď napočúvanejšie a najčítanejšie literárne plody súčasnosti) majú duchovný náboj. A nech by sa nám pri čítaní knihy Stlmené slovíčko mohlo zdať, že nejde o duchovnú tvorbu, ako ju poznáme a ako sme ju zvyknutí čítať od autorov ako S. Veigl, T. Križka, V. Turčány, G. Zvonický, ale aj samotného R. Dilonga, odpoveď hľadajme a nachádzame uňho samotného, u barda exilovej tvorby, katolíckej moderny a slovenskej duchovnej poézie: „Ideme k Bohu a myslíme si, že Boh je ďaleko. Naopak, my sme ďaleko.“ Alebo blízko. Závisí to od nášho rozhodnutia a slobodnej vôle, či sme sa odovzdali do Pánových dlaní, bez podmienok a ultimát, alebo nie. Na rozdiel od Dilongových aforizmov sú jeho epigramy miestami kŕčovité, chýba im ľahkosť. Hovorí v nich o pominuteľnosti majetkov, zbytočnosti zhŕňania peňazí, ktoré neprinášajú ani šťastie a ani neotvárajú nebeskú bránu, tiež o osamelosti, prichádzajúcej s jeseňou života. Nabáda čitateľov k dodržiavaniu Desatora, často odľahčeným a nevtieravým spôsobom („z cudzích záhrad ťa už nich nepoteší“), upevňuje nás vo viere („raz dobrý Pán Boh vezme tíško náš plný kalich“). Rudolf Dilong je prostredníctvom „stlmených slovíčok“ poučný, provokujúci, pulzujúci, prosiaci, pochybovačný. Má päť P, ale najmä je presvedčivý, keď pomenúva veci známe slovami známymi, ako napr. „kríže, ktoré sa nám zdajú ľahké, ak ich nosia iní, tie naše sú pre nás tie najťažšie.“ Dilongova kniha, ktorá vyšla prvý krát v zahraničí pred tridsiatimi piatimi rokmi, je aj v novom tisícročí stále aktuálna.
Aforizmy a epigramy nemusia byť iba plné dvojzmyselných narážok, lacných slovných spojení, alkoholu, bezbrehého nadužívania života, politikárčenia. Ostrieľaný básnik, akým Rudolf Dilong bezpochyby je, hoci nešetrí vo svojej poézii slovami, má cit pre básnickú skratku i pre skratku od vysloveného slova po iskrivú myšlienku a späť. Láskavo-kriticky sa dotýka ľudských slabostí („Namiesto čností majú mnoho rečí o čnostiach.“), každodenných všedností („Veď ak sľubujeme, že už nebudeme stavať vzdušné zámky“, potom musíme hľadať odpoveď na otázku, že čo potom „s tehlami, ktoré nám ostali?“), ale – a tu sa líši od mnohých autorov, opájajúcich sa slovnou ekvilibristikou – navyše nám otvára cestu k Božej prozreteľnosti („Aký je dobrý Pán Boh, že k tŕňom nám vždy dáva aj ruže.“) nastavovaním zrkadla nielen našim tváram, ale aj srdciam („Napriek tomu, že si popri materinskej osvojujeme aj reči ďalšie, pýta sa autor dôrazne a aj po desiatkach rokov aktuálne, „či ovládame aj reč modlitby“?) a dušiam. A najmä viere (pretože vyslovovanie modlitieb len ústami namiesto srdca prináša „infláciu modlitby“), ktorú – často odľahčene, ale nie ľahtikársky – obracia zo všetkých strán, ako obracala naša stará matka svoj posledný groš pred tým, než ho pustila z mozoľnatej dlane. Z tej, ktorá nás hladila (pretože pohladenie je „koniec ruky, ktorej pohyb je závislý od srdca“). Srdcom sa nám prihovára básnik, odovzdáva nám nielen vlastné skúsenosti, ale múdrosti vekov, ktoré tvoria našu národno-duchovnú podstatu. Dilong ako jeden z najvýznamnejších predstaviteľov katolíckej moderny, sa nezaprel ani v satirickej tvorbe a jeho posolstvá, ľahko použiteľné aj ako reklamné texty (snáď napočúvanejšie a najčítanejšie literárne plody súčasnosti) majú duchovný náboj. A nech by sa nám pri čítaní knihy Stlmené slovíčko mohlo zdať, že nejde o duchovnú tvorbu, ako ju poznáme a ako sme ju zvyknutí čítať od autorov ako S. Veigl, T. Križka, V. Turčány, G. Zvonický, ale aj samotného R. Dilonga, odpoveď hľadajme a nachádzame uňho samotného, u barda exilovej tvorby, katolíckej moderny a slovenskej duchovnej poézie: „Ideme k Bohu a myslíme si, že Boh je ďaleko. Naopak, my sme ďaleko.“ Alebo blízko. Závisí to od nášho rozhodnutia a slobodnej vôle, či sme sa odovzdali do Pánových dlaní, bez podmienok a ultimát, alebo nie. Na rozdiel od Dilongových aforizmov sú jeho epigramy miestami kŕčovité, chýba im ľahkosť. Hovorí v nich o pominuteľnosti majetkov, zbytočnosti zhŕňania peňazí, ktoré neprinášajú ani šťastie a ani neotvárajú nebeskú bránu, tiež o osamelosti, prichádzajúcej s jeseňou života. Nabáda čitateľov k dodržiavaniu Desatora, často odľahčeným a nevtieravým spôsobom („z cudzích záhrad ťa už nich nepoteší“), upevňuje nás vo viere („raz dobrý Pán Boh vezme tíško náš plný kalich“). Rudolf Dilong je prostredníctvom „stlmených slovíčok“ poučný, provokujúci, pulzujúci, prosiaci, pochybovačný. Má päť P, ale najmä je presvedčivý, keď pomenúva veci známe slovami známymi, ako napr. „kríže, ktoré sa nám zdajú ľahké, ak ich nosia iní, tie naše sú pre nás tie najťažšie.“ Dilongova kniha, ktorá vyšla prvý krát v zahraničí pred tridsiatimi piatimi rokmi, je aj v novom tisícročí stále aktuálna.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára