Odovzdanie sa veršami
(Ján Maršálek: Privolávanie rána. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008.)

Spisovateľ Ján Maršálek sa poeticky nedávno pripomenul po siedmich rokoch básnickou zbierkou Privolávanie rána. Samotný básnik tvrdí, že jeho slová „smädné sú po hudbe“, ale to je na prvý pocit, autorov pocit, ktorý si možno ani neuvedomuje, že jeho slová hľadajú oveľa viac ako uhasenie všedného smädu. Tu ide o smäd po pravde, láske, Slove. Ďalším pohľadom je rytmus, čiastočne jeho vnútorný rytmus vidieť aj navonok (a vtedy jeho verše považujem za silnejšie) a príjemne sa vinie nielen pre dušu, ale aj pre ucho. Tretí rozmer v jeho poézii vidím v tom, že stále hľadá, diskutuje, neuzatvára sa, nevynáša súdy, len premýšľa, čo posúva na papieri nám, čitateľom. Nachádza istotu v neistom svete, že „Božie mlyny melú“, že „prítomnosť je najväčšia zo všetkých príležitostí“. Medzi Maršálkovými básňami nachádzame aj básne všedného života, sú o vzťahu k pôde, o plynutí života, jeho dozrievaní i napĺňaní, o snových chvíľach i chvíľkových snoch. Veršami však autor priznáva nielen vlastné vnímanie, ale aj poetické axiómy („Moje básne nikto ... nepotrebuje, iba ja“, „báseň bez slov“, „poézia ... vydaná napospas chlípnym veršovníkom“). Slovami si však neuctieva len Pána a život, ale aj tých, ktorých sme niekedy stretali, milovali, strácali (Ján Pavol II. je tu „rybárom“, čo „odišiel“). V jednej z troch častí Privolávania rána ožívajú biblické postavy. Autor prezrádza nielen známe okolnosti ich žitia a bytia, ale približuje ich aj dnešnému svetu ako vztýčený prst toho, aby viac nebolo „vyhnanca hynúceho v púšti“, aby naše paláce nepyšneli, aby sme viac neboli „sýti hanbou“. Odovzdanie sa Pánovi, jeho vôli, zvlášť v súčasnosti nie veľmi žiadané a liberálno-spoločensky neprípustné, básnik vyslovuje takto: „vykročím s tebou hoci bosý, len bolí ma, že neviem, kto si“. Básnik sa však odovzdáva s dôverou a kráča. Skúsme sa nebáť ísť proti prúdu a priznajme sa k viere, nezapierajme ju a stvoriteľ nám to vráti. Modlime sa s bázňou a hoci aj s Maršálkovou básňou. Na slovách síce nezáleží, ale s týmto básnikom je to predsa len štylisticko-esteticky ľúbivejšie a myšlienkovo bohatšie. V jedinom však s básnikom nesúhlasím a nemôžem súhlasiť. Píše „chcel som sa vykúpiť, no nemám čím“, pretože nám všetkým (i sebe samému) predsa pomáha svojimi veršami, a práve nimi platí za svoju existenciu, dáva jej opodstatnenie a zmysel.