(Pavol Holeštiak: Pavol Hrtus Jurina. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008.)
Zabudnutý a pritom nezabudnuteľný. To sú prvé slová, ktoré mi prichádzajú na um pri Pavlovi Hrtúsovi Jurinovi. Spisovateľovi, publicistovi, filozofovi, redaktorovi, kultúrnom pracovníkovi, Kysučanovi telom aj duchom, veriacom mysliteľovi. Po novembri 1989 sme očakávali slobodu a demokraciu a s nimi spojené odkrývanie nánosov falše a špiny štyridsaťročného tmárstva, ale očakávania sa nenaplnili. Bariéry, obmedzenia a tabu v slovenskom literárnom živote zostali a zrejme sa v najbližších desaťročiach ani nezmenia. Je pravdou, že sa zmenili učebnice, ale koľké z nich čerpali z tých prednovembrových? A koľko literárnych encyklopédií vyšlo počas uplynulých 18 rokov? Bez toho, že sa chcem dotknúť literárnych vedcov, tak aj ich vzdelanie pochádza z rokov prednovembrových, a tak sa ani nemali ako a kde oboznámiť a stretnúť s mnohými autormi. Zakázanými, umlčiavanými, exilovými, násilím emigrovanými. Kam by sa uberala súčasná literatúra, keby sme týchto autorov poznali, keby sme ich znovuobjavili a keby sme sa ich tvorbe systematicky venovali? Nemá zmysel sa sťažovať a vyplakávať, radšej si treba spomenúť na štúrovské: „Veľa tvoriť, málo troviť!“. Pavol Holeštiak svojou knihou o jednej z najvýznamnejších osobností Kysúc, originálnom autorovi duchovne orientovanej a lyrizovanej prózy a protagonistovi exilového života v Austrálii prispieva k tomu, aby sme strhli masku marxistickým (lit)erárnym kritikom, ktorí zámerne zamlčiavali Jurinovu existenciu. Kysuce vraj jedinečne literárne spracovali iba dvaja spisovatelia – komunisti Peter Jilemnický a Rudolf Jašík, ale ten, kto si prečíta aspoň jednu knihu z Jurinovho diela, objaví tajomné zákutia, nezvyčajné ľudské osudy a texty plné života, ktoré ospevujú Kysuce, hoci aj kritickými tónmi. Možno práve vďaka exilu sa tento autor neustále vracal k svojej dedovizni, ktorá ho nielen pripravila do života, ale dala mu silný pocit vlastenectva. Pavol Holeštiak odkrýva vo svojej knihe plnohodnotnú osobnosť Pavla Hrtúsa Jurinu. Prechádza jeho prozaickou tvorbou, ktorá tvorí jej základ, zahĺbi sa do Jurinovej poetiky, aby sa prepísal až k publicistickým príspevkom, ku ktorým sa dostal iba malý okruh čitateľov. Väčšina exilových tvorcov nemalo priamy kontakt so Slovenskom, a tým neboli ani v tvorivom dialógu s čitateľmi, často boli odkázaní iba na zásuvky, jedine pre ktoré mohli tvoriť. Tragédia exilových tvorcov však neskončila „zamatovým novembrom“, ale pretrváva dodnes. Strmeň, Šprinc, Jurina sú len tri z desiatok mien, ktoré sa akosi nedostali alebo dostali iba marginalizovane do vyučovacieho procesu, ale o socialistických realistov a o privilegovaných prokomunistických autorov zakopnete na mnohých miestach. Nie, nechcem tým povedať, aby sa zrušili Novomeského Senica alebo Jašíkove Kysuce, ale aby sa vrátili na odpovedajúce miesta tí, ktorí tu štyridsať rokov neboli, nesmeli byť. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo je súčasná literatúra duchovne vyprázdnená, o to viac však naplnená marazmom globalizácie a konzumného spôsob lživota. Teší ma, že sa nám pred pár rokmi podarilo založiť tradíciu Jurinovej jesene, kde je prezentovaná duchovne orientovaná tvorba. Verím, že práve kniha Pavla Holeštiaka prispeje k tejto tradícii odborným fundamentom, potrebným pre zabezpečenie recepcie Jurinovej tvorby, jej literárnokritickému spracovávaniu a posilňovaniu hrdosti národa na svojich velikánov. Kniha Pavla Holeštiaka, známeho autora literatúry faktu, ktorý sa už dve desaťročia intenzívne venuje krajanským médiám, predstavuje P. H. Jurinu od detstva cez štúdium až po profesionálnu dráhu, komplexne zachytáva básnickú, prozaickú, publicistickú a prekladateľskú tvorbu tohto neskroteného idealistu a neústupčivého vlastenca, ktorý zanevrel na „červené Slovensko“, veriac v slovenského ducha. Aj preto sa po 89 nevrátil do svojho rodiska, ale zostal až do smrti v Austrálii. Napriek tomu vďaka práve P. Holeštiakovi vyšla na Slovensku, dokonca na jeho rodných Kysuciach, posledná Jurinova kniha Diera do sveta. Holeštiakov prínos vidím aj v zosumarizovaní prameňov o P. H. Jurinovi, ktoré určite ocenia študenti alebo literárni kritici, zaoberajúci sa „Exulantom, ktorý nikdy neodišiel“, ako Jurinu nazval Holeštiak vo svojom príspevku. Hodnotný je tiež sociologický prieskum známosti osobnosti Pavla Hrtusa Jurinu, ktorý potvrdzuje nedostatočný alebo absentujúci výskum exilovej literárnej spisby.
Zabudnutý a pritom nezabudnuteľný. To sú prvé slová, ktoré mi prichádzajú na um pri Pavlovi Hrtúsovi Jurinovi. Spisovateľovi, publicistovi, filozofovi, redaktorovi, kultúrnom pracovníkovi, Kysučanovi telom aj duchom, veriacom mysliteľovi. Po novembri 1989 sme očakávali slobodu a demokraciu a s nimi spojené odkrývanie nánosov falše a špiny štyridsaťročného tmárstva, ale očakávania sa nenaplnili. Bariéry, obmedzenia a tabu v slovenskom literárnom živote zostali a zrejme sa v najbližších desaťročiach ani nezmenia. Je pravdou, že sa zmenili učebnice, ale koľké z nich čerpali z tých prednovembrových? A koľko literárnych encyklopédií vyšlo počas uplynulých 18 rokov? Bez toho, že sa chcem dotknúť literárnych vedcov, tak aj ich vzdelanie pochádza z rokov prednovembrových, a tak sa ani nemali ako a kde oboznámiť a stretnúť s mnohými autormi. Zakázanými, umlčiavanými, exilovými, násilím emigrovanými. Kam by sa uberala súčasná literatúra, keby sme týchto autorov poznali, keby sme ich znovuobjavili a keby sme sa ich tvorbe systematicky venovali? Nemá zmysel sa sťažovať a vyplakávať, radšej si treba spomenúť na štúrovské: „Veľa tvoriť, málo troviť!“. Pavol Holeštiak svojou knihou o jednej z najvýznamnejších osobností Kysúc, originálnom autorovi duchovne orientovanej a lyrizovanej prózy a protagonistovi exilového života v Austrálii prispieva k tomu, aby sme strhli masku marxistickým (lit)erárnym kritikom, ktorí zámerne zamlčiavali Jurinovu existenciu. Kysuce vraj jedinečne literárne spracovali iba dvaja spisovatelia – komunisti Peter Jilemnický a Rudolf Jašík, ale ten, kto si prečíta aspoň jednu knihu z Jurinovho diela, objaví tajomné zákutia, nezvyčajné ľudské osudy a texty plné života, ktoré ospevujú Kysuce, hoci aj kritickými tónmi. Možno práve vďaka exilu sa tento autor neustále vracal k svojej dedovizni, ktorá ho nielen pripravila do života, ale dala mu silný pocit vlastenectva. Pavol Holeštiak odkrýva vo svojej knihe plnohodnotnú osobnosť Pavla Hrtúsa Jurinu. Prechádza jeho prozaickou tvorbou, ktorá tvorí jej základ, zahĺbi sa do Jurinovej poetiky, aby sa prepísal až k publicistickým príspevkom, ku ktorým sa dostal iba malý okruh čitateľov. Väčšina exilových tvorcov nemalo priamy kontakt so Slovenskom, a tým neboli ani v tvorivom dialógu s čitateľmi, často boli odkázaní iba na zásuvky, jedine pre ktoré mohli tvoriť. Tragédia exilových tvorcov však neskončila „zamatovým novembrom“, ale pretrváva dodnes. Strmeň, Šprinc, Jurina sú len tri z desiatok mien, ktoré sa akosi nedostali alebo dostali iba marginalizovane do vyučovacieho procesu, ale o socialistických realistov a o privilegovaných prokomunistických autorov zakopnete na mnohých miestach. Nie, nechcem tým povedať, aby sa zrušili Novomeského Senica alebo Jašíkove Kysuce, ale aby sa vrátili na odpovedajúce miesta tí, ktorí tu štyridsať rokov neboli, nesmeli byť. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo je súčasná literatúra duchovne vyprázdnená, o to viac však naplnená marazmom globalizácie a konzumného spôsob lživota. Teší ma, že sa nám pred pár rokmi podarilo založiť tradíciu Jurinovej jesene, kde je prezentovaná duchovne orientovaná tvorba. Verím, že práve kniha Pavla Holeštiaka prispeje k tejto tradícii odborným fundamentom, potrebným pre zabezpečenie recepcie Jurinovej tvorby, jej literárnokritickému spracovávaniu a posilňovaniu hrdosti národa na svojich velikánov. Kniha Pavla Holeštiaka, známeho autora literatúry faktu, ktorý sa už dve desaťročia intenzívne venuje krajanským médiám, predstavuje P. H. Jurinu od detstva cez štúdium až po profesionálnu dráhu, komplexne zachytáva básnickú, prozaickú, publicistickú a prekladateľskú tvorbu tohto neskroteného idealistu a neústupčivého vlastenca, ktorý zanevrel na „červené Slovensko“, veriac v slovenského ducha. Aj preto sa po 89 nevrátil do svojho rodiska, ale zostal až do smrti v Austrálii. Napriek tomu vďaka práve P. Holeštiakovi vyšla na Slovensku, dokonca na jeho rodných Kysuciach, posledná Jurinova kniha Diera do sveta. Holeštiakov prínos vidím aj v zosumarizovaní prameňov o P. H. Jurinovi, ktoré určite ocenia študenti alebo literárni kritici, zaoberajúci sa „Exulantom, ktorý nikdy neodišiel“, ako Jurinu nazval Holeštiak vo svojom príspevku. Hodnotný je tiež sociologický prieskum známosti osobnosti Pavla Hrtusa Jurinu, ktorý potvrdzuje nedostatočný alebo absentujúci výskum exilovej literárnej spisby.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára