Hovorca - tajomník
Hovorca hovorí novinárom pravdu, ktorú tlačový tajomník tají. A tak sa navzájom dopĺňajú až do okamihu, keď je pravda na svete, mám tým na mysli svet mediálny, pretože bez médií by ani pravda nemala zmysel, lebo by sa k nej nikto nedostal, rovnako ako ona by sa nikam a k nikomu nedostala. Mediálna pravda prevyšuje tú prostú a írečitú pravdu pravdúcu. Slovne ju obaľujeme do kameňov, ktoré hádžeme raz na jednu, raz na druhú stranu barikády. A vraj sú hovorcovia tí, ktorí stoja – na rozdiel od svojich bývalých kolegov, novinárov – na opačnej strane barikády. Že by boli jediní, ktorí poznajú tú pravdu pravdúcu, po ktorej médiá márne pátrajú? Aj tie sú mi však sympatickejšie oproti všetkým bulvaroidným pokusom vyrobiť si z vlastnej pravdy zlaté teľa, ktorému sa klaňajú tak intenzívne, až zabudnú, čo bolo na počiatku. A to bolo práve slovo. Pre hovorcov je najhoršie také slovo vypovedané, ktoré v stresových situáciách uletelo. Potom sa stáva, že minimálne hovorcovi, a v tom horšom prípade, aj jeho šéfovi uleteli včely. Tiež môžu hovorcovi odmeny uletieť cez komín, alebo sám dokonca vyletí. Toľko imaginácie a predstáv, čo nám núkajú médiá, nenájde človek v divadle, cirkuse či v bežnom živote. Pri profesionálnych komunikátoroch si často novinári kladú otázku, kto v komunikácii prezrádza a kto tají. Aj preto si dovolím rozdeľovať komunikátorov na (tlačových) hovorcov a (tlačových) tajomníkov. Kým tí prví sú otvorení, komunikujúci, proaktívni a sami vyhľadávajú témy, vhodné na odprezentovanie. Tí druhí práve naopak brzdia komunikáciu, narúšajú bežné komunikačné kanály, zahmlievajú a zamlčiavajú, a medzi ich silné stránky patrí neúnavné „no comment“.