Jazy(č)kové tance nad vírusom chrípky, ktorá by si zaslúžila oveľa viac prívlastkov, ako len ten prasací, zamestnáva čoraz viac odborov, nesúviciacich priamo s medicínou. Po médiách nastúpili jazykovedci, tiež jazykolamci a jazykohravci, a tak sa už zopár týždňov potýkame (a asi si aj potykáme) s najnovšie prepuknuvším chrípkovým problémom. Ako hovorcu ma zvlášť zaujíma komunikovanie tejto problematiky, pričom sa pokúšam nájsť to najsprávnejšie pomenovanie ochorenia, ktorého ohniskom sa stalo Mexiko a ktoré dnes ohrozuje celý svet. A ako by odpovedali (alebo už aj odpovedali) moji hovorcovskí kolegovia?
Novinár: „Ako by ste pomenovali túto chrípku?"
Hovorca ambasády: „Mexická.“
Hovorca zdravotníctva: „Chrípka typu A podtyp H1N1.“
Hovorca jazykovedného ústavu: „Prasacia.“
Hovorca mäsokombinátu: „Bravčová.“
Hovorca epidemiológov: „Ochorenie vírusového pôvodu chrípky typu A, označované aj H1N1.“
Hovorca, ktorý sa chystal dovolenku, ale cestovka mu oznámila zrušenie všetkých letov do zámoria: „Svinská...“
nedeľa 28. júna 2009
streda 17. júna 2009
Pokuto-poplatky mobilných operátorov
Telefonovanie je dnes základným pilierom komunikácie, vďaka čomu sa oslabujú čoraz intenzívnejšie naše sociálne návyky a stávame sa až bytostne otvorení, kedy sme schopní prostredníctvom sms vyjadriť aj tie najskrytejšie túžby a pocity. Múrom, ktorý bránil a stále ešte bráni zintenzívňovaniu tele(s teľaťom, po česky tele, by to nemalo mať spoločný základ)komunikácie, sú poplatky, ktoré platíme zato, že sú naši operátori takí láskaví a prepoja nás do inej siete. Nuž, byť operátorom, asi si zriadim vlastnú inú sieť v každom meste, a budem len prepájať a prepájať... Nestačí, že poctivo platím za mnou prevolané minúty, ale ešte si strhávajú poplatok, alebo nazvime to inak - platíme pokutu za to, že si dovolíme volať niekomu, kto má iného mobilného operátora. Neviem, ako to s tou našou komunikáciou pôjde ďalej, ak sa už nedelíme len na ľavičiarov a pravičiarov, či slovanistov a šošonov, ale aj na používateľov modrých, oranžových či ružových...
Čo spoločnosť, to iné služby, čo hovorca, to iné slová, pomyslel som si pri nedávnych vyjadreniach hovorcov mobilných operátorov, ktorí sa vyjadrovali práve k poplatkom za veľkodušné umožnenie zatelefonovať babke, ktorá má inú sieť, ako jej nehodný vnúčik, či šéfovi, ktorý má pre istotu až tri telefóny, ale zhodou okolností sa mu dá dovolať práve iba na jeden z nich, a to nanešťastie práve z konkurenčnej siete. Kým jeden hovorca tvrdí, že poplatky, ktoré sú dnes na úrovni asi 11 centov sú vysoko nad úrovňou priemeru EÚ a len znížením na 7 centov by sme sa priblížili k vyspelým telekomunikačným trhom, iný hovorca považuje tzv. prepojovacie poplatky (po mojom pokuty za volanie do inej siete) za veľmi okrajové pri určovaní koncovej ceny. A tretí priam varovne zdvíha prst, keď pri vyčkávaní na určenie konečnej výšky Telekomunikačným úradom naznačuje, že neexistuje priama úmera medzi výškou poplatku a výškou ceny hovoru do inej siete. Vyhráža sa snáď, že ak úrad výrazne zníži tieto pokuto-poplatky, tak na nás nachystajú vyššie ceny? A to len preto, že sa opierame o základný pilier komunikácie našej globalizovanej súčasnosti a nevieme si už predstaviť existenciu bez mobilných telefónov a všetkých výdobytkov s nimi súvisiacich? A že sa nechceme stále deliť na takých a onakých a komunikovať iba s tými, ktorí sú rovnakí ako my?
Čo spoločnosť, to iné služby, čo hovorca, to iné slová, pomyslel som si pri nedávnych vyjadreniach hovorcov mobilných operátorov, ktorí sa vyjadrovali práve k poplatkom za veľkodušné umožnenie zatelefonovať babke, ktorá má inú sieť, ako jej nehodný vnúčik, či šéfovi, ktorý má pre istotu až tri telefóny, ale zhodou okolností sa mu dá dovolať práve iba na jeden z nich, a to nanešťastie práve z konkurenčnej siete. Kým jeden hovorca tvrdí, že poplatky, ktoré sú dnes na úrovni asi 11 centov sú vysoko nad úrovňou priemeru EÚ a len znížením na 7 centov by sme sa priblížili k vyspelým telekomunikačným trhom, iný hovorca považuje tzv. prepojovacie poplatky (po mojom pokuty za volanie do inej siete) za veľmi okrajové pri určovaní koncovej ceny. A tretí priam varovne zdvíha prst, keď pri vyčkávaní na určenie konečnej výšky Telekomunikačným úradom naznačuje, že neexistuje priama úmera medzi výškou poplatku a výškou ceny hovoru do inej siete. Vyhráža sa snáď, že ak úrad výrazne zníži tieto pokuto-poplatky, tak na nás nachystajú vyššie ceny? A to len preto, že sa opierame o základný pilier komunikácie našej globalizovanej súčasnosti a nevieme si už predstaviť existenciu bez mobilných telefónov a všetkých výdobytkov s nimi súvisiacich? A že sa nechceme stále deliť na takých a onakých a komunikovať iba s tými, ktorí sú rovnakí ako my?
pondelok 15. júna 2009
Zbavili sa americké banky krízy?
Hovorcovia sa opäť raz obrnili neochvejnou presnosťou a jednoznačnosťou svojich odpovedí. „No comment!“ je aktuálnym zaklínadlom hovorcov amerických bánk, ktorí sa takto veľavravne odmietajú rozprávať s novinármi, a teda aj s verejnosťou o súčasných dlhoch týchto inštitúcií. Presnejšie o dlhoch, ktoré majú voči štátu a ktoré chcú predčasne splatiť. Vláda USA totiž podporila v čase krízy banky, aby sa viac neopakovali katastrofálne konce finančných inštitúcií, spravujúcich milióny (dolárov) miliónov (obyvateľov).
Odmietanie zmysluplného vyjadrenia môže byť taktikou, ako poraziť krízu a zároveň presvedčiť zákazníkov, že je banka ozdravená a úplne v poriadku. Snaha o presvedčenie obyvateľov o bezproblémovej súčasnosti bánk je strategické rozhodnutie ich šéfov, že radšej vyplatia dlhy voči štátu, aby tým ukázali všetkým, že nie sú na tom až tak zle a že sa práve naopak vzmáhajú. A preto si dovolia predčasne a prekvapivo splatiť dlh, ktorý majú voči štátu. Ten ich chcel zachrániť, aby chránil sám seba. Ak je to teda tak, potom nerozumiem, prečo sa prostredníctvom hovorcov nesnažia, aby oslovili čo najväčšiu masu ľudí.
Druhou stranou mince „nocommentovania“ hovorcov môže byť fakt, že bankám vadia podmienky, za akých im bol štát ochotný požičať. Tvrdé podmienky sa im môžu javiť zbytočné a nebezpečné, najmä z pohľadu konkurenčného boja. Kontrola a reštrikcie sú tým, čím americká vláda chráni svoj vlastný finančný trh. Voči prísnejšej kontrole by zrejme nikto z nás klientov nenamietal ani slovo, ktoré bankoví hovorcovia prehĺtajú rovnako ako poplatky za používanie našich vlastných peňazí. A nenamietali by sme nič ani voči reštrikciám, pokiaľ sa nedotknú osobných financií konkrétnej osoby.
A hovorcovia bánk i ministerstva financií zaryto mlčia, akoby nechceli priznať fakt, že im prísnejšia kontrola vadí, čím sa im ktokoľvek môže pozerať na prsty. Alebo že im je už dobre, a tak nepotrebujú nijakú pomoc. Klient nech si vyberie, určite bude mať päťdesiatpercentný úspech... Alebo že by špekulovali a radšej sa v skrytosti trápia s krízou, než aby priznali, že prehrávajú a bez pomoci štátu to nezvládnu?
nedeľa 14. júna 2009
Hovorca - partner alebo nepriateľ médií?
Možno provokujúca otázka, ale pre nás, hovorcov, bytostne dôležitá. Aj preto sme zorganizovali konferenciu s rovnomenným názvom v Ružomberku. My, mám na mysli - Otvorenú samosprávu, najpočetnejšie združenie hovorcov a komunikátorov na Slovensku. Sú teda hovorcovia a novinári partnermi či nepriateľmi? Máme sa priateliť alebo si ísť obrazne povedané "po krku"? Vďaka diskusii a výmene skúseností a informácií sme sa predsa len posunuli o pár krokov v komunikácii ďalej.
Určite by sme nemali servilne (spolu)pracovať, ale radšej hľadať efektívne komkunikačné možnosti, ktoré nemusia stáť veľa, ale o to viac pomôžu. Komu? Hovorcom, ktorí majú za úlohu odpovedať na otázky i vyberať z kancelárií a šuflíkov úradníkov zaujímavé témy. Novinárom, ktorí s odpoveďami i témami pracujú ďalej a posúvajú ich občanom (čitateľom, divákom, poslucháčom). Príspevky hovorcov z praxe ako Veronika Fitzeková, Jozef Petráš, novinárov ako Miro Jaroš alebo Milan Velecký, ako i ďalších prispeli k tomu, aby sme vytvorili akýsi teoretický základ k tomu, aby sa aj o hovorcoch diskutovalo odborne, aby sa nimi nestávali tí, ktorí vedia "iba hovoriť", a tiež aby sa neustále zlepšovala spolupráca medzi médiami a hovorcami. Ak sa teda pýtate, či ide o nepriateľov alebo partnerov, tak môžem so zadosťučinením skonštatovať, že sme v prvom rade kolegovia. Sme tí, ktorí pracujú so slovami, zodpovedne ich "prežúvame", kým ich vypovieme, uvedomujeme si ich váhu, ktorá dokáže i ublížiť alebo niekomu uškodiť. Určite nešlo o posledné podujatie a budem rád, keď sa v budúcnosti aj vy zúčastníte niektorej z našich diskusií, aktívne sa zapojíte a prispejete k profesionalizácii hovorcov a k štandardizácii ich práce. Osobne si myslím, že hovorcovia by mali byť tými, ktorí zjednodušujú novinárom prístup k informáciám, prezentujú v médiách prácu "svojich" inštitúcií a vytvárajú komunikačné kanály. Hovorca, tajomník, či komunikačný manažér... V podstate je úplne jedno, ako sa naše pozície nazývajú, oveľa dôležitejšia je ochota pomôcť, komunikovať v akejkoľvek situácii (a za akéhokoľvek počasia) a hľadať odpovede aj na tie najťažšie otázky. Pretože tie skutočne najťažšie sú také, na ktoré sa hovorca nedostatočne pripraví alebo ktoré si samotní novinári nedostatočne pripravia.
Určite by sme nemali servilne (spolu)pracovať, ale radšej hľadať efektívne komkunikačné možnosti, ktoré nemusia stáť veľa, ale o to viac pomôžu. Komu? Hovorcom, ktorí majú za úlohu odpovedať na otázky i vyberať z kancelárií a šuflíkov úradníkov zaujímavé témy. Novinárom, ktorí s odpoveďami i témami pracujú ďalej a posúvajú ich občanom (čitateľom, divákom, poslucháčom). Príspevky hovorcov z praxe ako Veronika Fitzeková, Jozef Petráš, novinárov ako Miro Jaroš alebo Milan Velecký, ako i ďalších prispeli k tomu, aby sme vytvorili akýsi teoretický základ k tomu, aby sa aj o hovorcoch diskutovalo odborne, aby sa nimi nestávali tí, ktorí vedia "iba hovoriť", a tiež aby sa neustále zlepšovala spolupráca medzi médiami a hovorcami. Ak sa teda pýtate, či ide o nepriateľov alebo partnerov, tak môžem so zadosťučinením skonštatovať, že sme v prvom rade kolegovia. Sme tí, ktorí pracujú so slovami, zodpovedne ich "prežúvame", kým ich vypovieme, uvedomujeme si ich váhu, ktorá dokáže i ublížiť alebo niekomu uškodiť. Určite nešlo o posledné podujatie a budem rád, keď sa v budúcnosti aj vy zúčastníte niektorej z našich diskusií, aktívne sa zapojíte a prispejete k profesionalizácii hovorcov a k štandardizácii ich práce. Osobne si myslím, že hovorcovia by mali byť tými, ktorí zjednodušujú novinárom prístup k informáciám, prezentujú v médiách prácu "svojich" inštitúcií a vytvárajú komunikačné kanály. Hovorca, tajomník, či komunikačný manažér... V podstate je úplne jedno, ako sa naše pozície nazývajú, oveľa dôležitejšia je ochota pomôcť, komunikovať v akejkoľvek situácii (a za akéhokoľvek počasia) a hľadať odpovede aj na tie najťažšie otázky. Pretože tie skutočne najťažšie sú také, na ktoré sa hovorca nedostatočne pripraví alebo ktoré si samotní novinári nedostatočne pripravia.
streda 22. apríla 2009
O neposlušnej čiarke
ČIARKA si čiarká, kam len chce - nehľadí napravo, nehľadí naľavo - , - a je tu, ani sa neopýtala, či smie, jednoducho je v rozprávke. Taká Švaj(ČIARKA) to má ľahké, žije si svojím životom, cestuje po svete, spoznáva nové krajiny, potom sa vracia na brehy Ženevského jazera a cíti sa dobre. Pe(ČIARKA) nikam necestuje, nič nové nevidí, ale je tiež spokojná, rastie si do krásy, aj chute. Najneposlušnejšia zo všetkých je však ČIARKA vo vete. Možno si poviete, že ju jednoducho nenapíšete, ak nechcete, ale čo vtedy, keď neviete, kam ju napísať? Vtedy vznikajú jazykovo-jazýčkové problémy! A všetko iba pre tú ČIARKU. Aj hlava ma z nej rozbolela. Našťastie moja suseda je fel(ČIARKA), takže mi určite pomôže...
sobota 18. apríla 2009
Príbehy z kysuckých vrchov
(Terézia Chabroňová-Cisáriková – Vrchárske čriepky. Vydavateľstvo Vzlet, Čadca 2005)
Vrchárskou problematikou z pohľadu nie sociologického, ale literárnohistorického sa zaoberá už dlhší čas Terézia Chabroňová-Cisáriková, pôvodom z Turzovky. Zbiera čriepky zážitkov a skutočných príbehov zo života kysuckých vrchárov, teda ľudí, žijúcich na Horných Kysuciach. Na otázku, prečo venuje svoj voľný čas práve tomuto fenoménu, odpovedá takto: „Mám rada Kysučanov i kysuckú prírodu, najmä tých najjednoduchších ľudí, preto som sa rozhodla písať o ich radostiach, ale i starostiach. Tento kraj ponúka všetko cez úsmev až po slzy, a hlavne je to moje rodisko.“ Autorka ponúka v knihe štyridsaťjeden príbehov venovaných vrchárom, a nielen im. Podľa autora úvodu – lekára a publicistu Vladimíra Pavlíka – spisovateľka „kráča životom s otvorenými očami a s citlivým srdcom. Myslím, vníma, pozoruje. Jednoducho a zrozumiteľne kladie slovo za slovom do svedectiev o človeku. A v tom je krása slova. Autorka hovorí ľudsky o ľuďoch skutočné príhody.“ Útla knižočka sa prihovára jazykom drsných Kysúc, naplnených duchovnom, poetičnom a láskou k človeku. I k Človeku.
Vrchárskou problematikou z pohľadu nie sociologického, ale literárnohistorického sa zaoberá už dlhší čas Terézia Chabroňová-Cisáriková, pôvodom z Turzovky. Zbiera čriepky zážitkov a skutočných príbehov zo života kysuckých vrchárov, teda ľudí, žijúcich na Horných Kysuciach. Na otázku, prečo venuje svoj voľný čas práve tomuto fenoménu, odpovedá takto: „Mám rada Kysučanov i kysuckú prírodu, najmä tých najjednoduchších ľudí, preto som sa rozhodla písať o ich radostiach, ale i starostiach. Tento kraj ponúka všetko cez úsmev až po slzy, a hlavne je to moje rodisko.“ Autorka ponúka v knihe štyridsaťjeden príbehov venovaných vrchárom, a nielen im. Podľa autora úvodu – lekára a publicistu Vladimíra Pavlíka – spisovateľka „kráča životom s otvorenými očami a s citlivým srdcom. Myslím, vníma, pozoruje. Jednoducho a zrozumiteľne kladie slovo za slovom do svedectiev o človeku. A v tom je krása slova. Autorka hovorí ľudsky o ľuďoch skutočné príhody.“ Útla knižočka sa prihovára jazykom drsných Kysúc, naplnených duchovnom, poetičnom a láskou k človeku. I k Človeku.
sobota 11. apríla 2009
Putovanie od existencionalizmu po hedóniu konzumu
(Roman Michelko: Revoltujúci Sizyfos. SISV, Bratislava 2006.)
Silný duch existencionalistickej filozofie a sofistikovaná depresia sa vinú celým textom Romana Michelka. Rak ako ústredné myšlienky, inokedy ako periférne fenomény, ale stále prítomné, napríklad aj v myšlienkových pochodoch autora, ktorý priznáva ich vplyv, ale to nemusí, pretože sa dajú identifikovať i medzi riadkami. Nielenže sa autor popri mnohých významných filozofoch zaoberá podstatou existencie, ale hľadá a navodzuje v čitateľovi otázky, prečo vzniká takáto literatúra a aký je jej zmysel. Práve východiskom, ktoré ponúka Michelko, je existencialistický prúd, ale oprášený, zbavený nánosov idealizmu a schopný ponúkať nonkonformné riešenia a viacvariantné možnosti.
Druhá svetová vojna sa skončila totálnym krachom všetkých ilúzií o ľudskej humanite, ale niekedy sa zdá, akoby bol tento krach neprestávajúcim kolobehom. Veď každodenne prichádzame o ďalšie ilúzie o humanite. Presviedčajú nás o tom médiá priživovaním sa na ľudskom nešťastí, politici predvádzajúci sa pri slabých a bezbranných. A tu sa Michelko dostáva od filozofickej k spoločenskej depresii, ktoré dopĺňa ešte tretia – etická. Autor zhmotňuje dve alternatívy vývoja našej spoločnosti (technokratickú diktatúru s degeneráciou a komercionalizáciou – všeľudovú, demokratickú občiansku spoločnosť), hoci nemáme istotu, že budeme mať možnosť a čas na výber, aspoň pri čítaní R. Michelka môžeme reagovať, a tu si dovolím polemizovať s jeho názorom, že existencia umenia a kultúry je v čase existencie vojen a najhlbšej degenerácie človeka absurdná. Umenie a kultúra sú práveže potrebné neustále. Len ich je možno nedostatok, alebo sú nedostatočne vnímané, alebo príliš slabé, keď nedokážu na seba strhnúť masy tak ako hippies alebo punk. Týmito hnutiami a pnutiami sa autor zaoberá v poslednej časti s názvom Revolty mladých. Všetko tu bolo, len s iným názvom, v inej farbe, tónine a vôni. Aj opojné prostriedky a revolty mladých. R. Michelko rozvíja dialóg s celebritami – Dostojevským, Sartrom, Camusom, Kierkegaardom – o existencii, Bohu, ako žiť. A najlepší je ten moment, že ony toto skutočne, ak nie aj priamo ukazujú, tak naznačujú a NIEČO ponúkajú. Na rozdiel od súčasných celebrít, ktoré kĺžu po povrchu a padajú do (vz)duchoprázdna a ešte si v ňom aj levitujú a tvária sa, že to je vrchol bytia, existencie.
R. Michelko sa vo viacerých úvahách zaoberá základnými dielami existencialistického, depresívneho i revoltujúceho myslenia. Z nich sa bližšie venuje, a zároveň pre nás nevedomých tým predstavuje Hajkovu Existenciu v literatúre, Frommovu Budete ako bohovia, Sartrov Hnus ako životný pocit, Vámošov Princíp krutosti. Som presvedčený o tom, že mysliteľ Michelko týmto prvým knižným dielom nekončí a tu treba povedať, že ani zrazu a z ničoho nič nezačína, ale – vychádzajúc z jeho novších textov, ktoré sa do knihy nedostali – dozrieva a naberá plnosť. Dá sa očakávať neprestávajúca (tv)orba slovných zákutí, avšak nemám na mysli grafomanské štylistické cvičenia, ale hodnotnú esej, úvahu. Kto sa im v dnešnej dobe ešte venuje? Chýbajú noví Patočkovia, Mináčovia, Vámošovia... Iba komplexný pohľad na dielo, autora umožňuje plnohodnotný zážitok z celého diela. A tak treba pristupovať aj k Michelkovi, ako mysliteľovi politológovi, publicistovi, autorovi literatúry faktu a zručnému stylistovi (čítaj stajlistovi), ktorý by mohol formovať vzhľad myslenia našej generácie.
Silný duch existencionalistickej filozofie a sofistikovaná depresia sa vinú celým textom Romana Michelka. Rak ako ústredné myšlienky, inokedy ako periférne fenomény, ale stále prítomné, napríklad aj v myšlienkových pochodoch autora, ktorý priznáva ich vplyv, ale to nemusí, pretože sa dajú identifikovať i medzi riadkami. Nielenže sa autor popri mnohých významných filozofoch zaoberá podstatou existencie, ale hľadá a navodzuje v čitateľovi otázky, prečo vzniká takáto literatúra a aký je jej zmysel. Práve východiskom, ktoré ponúka Michelko, je existencialistický prúd, ale oprášený, zbavený nánosov idealizmu a schopný ponúkať nonkonformné riešenia a viacvariantné možnosti.
Druhá svetová vojna sa skončila totálnym krachom všetkých ilúzií o ľudskej humanite, ale niekedy sa zdá, akoby bol tento krach neprestávajúcim kolobehom. Veď každodenne prichádzame o ďalšie ilúzie o humanite. Presviedčajú nás o tom médiá priživovaním sa na ľudskom nešťastí, politici predvádzajúci sa pri slabých a bezbranných. A tu sa Michelko dostáva od filozofickej k spoločenskej depresii, ktoré dopĺňa ešte tretia – etická. Autor zhmotňuje dve alternatívy vývoja našej spoločnosti (technokratickú diktatúru s degeneráciou a komercionalizáciou – všeľudovú, demokratickú občiansku spoločnosť), hoci nemáme istotu, že budeme mať možnosť a čas na výber, aspoň pri čítaní R. Michelka môžeme reagovať, a tu si dovolím polemizovať s jeho názorom, že existencia umenia a kultúry je v čase existencie vojen a najhlbšej degenerácie človeka absurdná. Umenie a kultúra sú práveže potrebné neustále. Len ich je možno nedostatok, alebo sú nedostatočne vnímané, alebo príliš slabé, keď nedokážu na seba strhnúť masy tak ako hippies alebo punk. Týmito hnutiami a pnutiami sa autor zaoberá v poslednej časti s názvom Revolty mladých. Všetko tu bolo, len s iným názvom, v inej farbe, tónine a vôni. Aj opojné prostriedky a revolty mladých. R. Michelko rozvíja dialóg s celebritami – Dostojevským, Sartrom, Camusom, Kierkegaardom – o existencii, Bohu, ako žiť. A najlepší je ten moment, že ony toto skutočne, ak nie aj priamo ukazujú, tak naznačujú a NIEČO ponúkajú. Na rozdiel od súčasných celebrít, ktoré kĺžu po povrchu a padajú do (vz)duchoprázdna a ešte si v ňom aj levitujú a tvária sa, že to je vrchol bytia, existencie.
R. Michelko sa vo viacerých úvahách zaoberá základnými dielami existencialistického, depresívneho i revoltujúceho myslenia. Z nich sa bližšie venuje, a zároveň pre nás nevedomých tým predstavuje Hajkovu Existenciu v literatúre, Frommovu Budete ako bohovia, Sartrov Hnus ako životný pocit, Vámošov Princíp krutosti. Som presvedčený o tom, že mysliteľ Michelko týmto prvým knižným dielom nekončí a tu treba povedať, že ani zrazu a z ničoho nič nezačína, ale – vychádzajúc z jeho novších textov, ktoré sa do knihy nedostali – dozrieva a naberá plnosť. Dá sa očakávať neprestávajúca (tv)orba slovných zákutí, avšak nemám na mysli grafomanské štylistické cvičenia, ale hodnotnú esej, úvahu. Kto sa im v dnešnej dobe ešte venuje? Chýbajú noví Patočkovia, Mináčovia, Vámošovia... Iba komplexný pohľad na dielo, autora umožňuje plnohodnotný zážitok z celého diela. A tak treba pristupovať aj k Michelkovi, ako mysliteľovi politológovi, publicistovi, autorovi literatúry faktu a zručnému stylistovi (čítaj stajlistovi), ktorý by mohol formovať vzhľad myslenia našej generácie.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
