streda 22. apríla 2009
O neposlušnej čiarke
ČIARKA si čiarká, kam len chce - nehľadí napravo, nehľadí naľavo - , - a je tu, ani sa neopýtala, či smie, jednoducho je v rozprávke. Taká Švaj(ČIARKA) to má ľahké, žije si svojím životom, cestuje po svete, spoznáva nové krajiny, potom sa vracia na brehy Ženevského jazera a cíti sa dobre. Pe(ČIARKA) nikam necestuje, nič nové nevidí, ale je tiež spokojná, rastie si do krásy, aj chute. Najneposlušnejšia zo všetkých je však ČIARKA vo vete. Možno si poviete, že ju jednoducho nenapíšete, ak nechcete, ale čo vtedy, keď neviete, kam ju napísať? Vtedy vznikajú jazykovo-jazýčkové problémy! A všetko iba pre tú ČIARKU. Aj hlava ma z nej rozbolela. Našťastie moja suseda je fel(ČIARKA), takže mi určite pomôže...
sobota 18. apríla 2009
Príbehy z kysuckých vrchov
(Terézia Chabroňová-Cisáriková – Vrchárske čriepky. Vydavateľstvo Vzlet, Čadca 2005)
Vrchárskou problematikou z pohľadu nie sociologického, ale literárnohistorického sa zaoberá už dlhší čas Terézia Chabroňová-Cisáriková, pôvodom z Turzovky. Zbiera čriepky zážitkov a skutočných príbehov zo života kysuckých vrchárov, teda ľudí, žijúcich na Horných Kysuciach. Na otázku, prečo venuje svoj voľný čas práve tomuto fenoménu, odpovedá takto: „Mám rada Kysučanov i kysuckú prírodu, najmä tých najjednoduchších ľudí, preto som sa rozhodla písať o ich radostiach, ale i starostiach. Tento kraj ponúka všetko cez úsmev až po slzy, a hlavne je to moje rodisko.“ Autorka ponúka v knihe štyridsaťjeden príbehov venovaných vrchárom, a nielen im. Podľa autora úvodu – lekára a publicistu Vladimíra Pavlíka – spisovateľka „kráča životom s otvorenými očami a s citlivým srdcom. Myslím, vníma, pozoruje. Jednoducho a zrozumiteľne kladie slovo za slovom do svedectiev o človeku. A v tom je krása slova. Autorka hovorí ľudsky o ľuďoch skutočné príhody.“ Útla knižočka sa prihovára jazykom drsných Kysúc, naplnených duchovnom, poetičnom a láskou k človeku. I k Človeku.
Vrchárskou problematikou z pohľadu nie sociologického, ale literárnohistorického sa zaoberá už dlhší čas Terézia Chabroňová-Cisáriková, pôvodom z Turzovky. Zbiera čriepky zážitkov a skutočných príbehov zo života kysuckých vrchárov, teda ľudí, žijúcich na Horných Kysuciach. Na otázku, prečo venuje svoj voľný čas práve tomuto fenoménu, odpovedá takto: „Mám rada Kysučanov i kysuckú prírodu, najmä tých najjednoduchších ľudí, preto som sa rozhodla písať o ich radostiach, ale i starostiach. Tento kraj ponúka všetko cez úsmev až po slzy, a hlavne je to moje rodisko.“ Autorka ponúka v knihe štyridsaťjeden príbehov venovaných vrchárom, a nielen im. Podľa autora úvodu – lekára a publicistu Vladimíra Pavlíka – spisovateľka „kráča životom s otvorenými očami a s citlivým srdcom. Myslím, vníma, pozoruje. Jednoducho a zrozumiteľne kladie slovo za slovom do svedectiev o človeku. A v tom je krása slova. Autorka hovorí ľudsky o ľuďoch skutočné príhody.“ Útla knižočka sa prihovára jazykom drsných Kysúc, naplnených duchovnom, poetičnom a láskou k človeku. I k Človeku.
sobota 11. apríla 2009
Putovanie od existencionalizmu po hedóniu konzumu
(Roman Michelko: Revoltujúci Sizyfos. SISV, Bratislava 2006.)
Silný duch existencionalistickej filozofie a sofistikovaná depresia sa vinú celým textom Romana Michelka. Rak ako ústredné myšlienky, inokedy ako periférne fenomény, ale stále prítomné, napríklad aj v myšlienkových pochodoch autora, ktorý priznáva ich vplyv, ale to nemusí, pretože sa dajú identifikovať i medzi riadkami. Nielenže sa autor popri mnohých významných filozofoch zaoberá podstatou existencie, ale hľadá a navodzuje v čitateľovi otázky, prečo vzniká takáto literatúra a aký je jej zmysel. Práve východiskom, ktoré ponúka Michelko, je existencialistický prúd, ale oprášený, zbavený nánosov idealizmu a schopný ponúkať nonkonformné riešenia a viacvariantné možnosti.
Druhá svetová vojna sa skončila totálnym krachom všetkých ilúzií o ľudskej humanite, ale niekedy sa zdá, akoby bol tento krach neprestávajúcim kolobehom. Veď každodenne prichádzame o ďalšie ilúzie o humanite. Presviedčajú nás o tom médiá priživovaním sa na ľudskom nešťastí, politici predvádzajúci sa pri slabých a bezbranných. A tu sa Michelko dostáva od filozofickej k spoločenskej depresii, ktoré dopĺňa ešte tretia – etická. Autor zhmotňuje dve alternatívy vývoja našej spoločnosti (technokratickú diktatúru s degeneráciou a komercionalizáciou – všeľudovú, demokratickú občiansku spoločnosť), hoci nemáme istotu, že budeme mať možnosť a čas na výber, aspoň pri čítaní R. Michelka môžeme reagovať, a tu si dovolím polemizovať s jeho názorom, že existencia umenia a kultúry je v čase existencie vojen a najhlbšej degenerácie človeka absurdná. Umenie a kultúra sú práveže potrebné neustále. Len ich je možno nedostatok, alebo sú nedostatočne vnímané, alebo príliš slabé, keď nedokážu na seba strhnúť masy tak ako hippies alebo punk. Týmito hnutiami a pnutiami sa autor zaoberá v poslednej časti s názvom Revolty mladých. Všetko tu bolo, len s iným názvom, v inej farbe, tónine a vôni. Aj opojné prostriedky a revolty mladých. R. Michelko rozvíja dialóg s celebritami – Dostojevským, Sartrom, Camusom, Kierkegaardom – o existencii, Bohu, ako žiť. A najlepší je ten moment, že ony toto skutočne, ak nie aj priamo ukazujú, tak naznačujú a NIEČO ponúkajú. Na rozdiel od súčasných celebrít, ktoré kĺžu po povrchu a padajú do (vz)duchoprázdna a ešte si v ňom aj levitujú a tvária sa, že to je vrchol bytia, existencie.
R. Michelko sa vo viacerých úvahách zaoberá základnými dielami existencialistického, depresívneho i revoltujúceho myslenia. Z nich sa bližšie venuje, a zároveň pre nás nevedomých tým predstavuje Hajkovu Existenciu v literatúre, Frommovu Budete ako bohovia, Sartrov Hnus ako životný pocit, Vámošov Princíp krutosti. Som presvedčený o tom, že mysliteľ Michelko týmto prvým knižným dielom nekončí a tu treba povedať, že ani zrazu a z ničoho nič nezačína, ale – vychádzajúc z jeho novších textov, ktoré sa do knihy nedostali – dozrieva a naberá plnosť. Dá sa očakávať neprestávajúca (tv)orba slovných zákutí, avšak nemám na mysli grafomanské štylistické cvičenia, ale hodnotnú esej, úvahu. Kto sa im v dnešnej dobe ešte venuje? Chýbajú noví Patočkovia, Mináčovia, Vámošovia... Iba komplexný pohľad na dielo, autora umožňuje plnohodnotný zážitok z celého diela. A tak treba pristupovať aj k Michelkovi, ako mysliteľovi politológovi, publicistovi, autorovi literatúry faktu a zručnému stylistovi (čítaj stajlistovi), ktorý by mohol formovať vzhľad myslenia našej generácie.
Silný duch existencionalistickej filozofie a sofistikovaná depresia sa vinú celým textom Romana Michelka. Rak ako ústredné myšlienky, inokedy ako periférne fenomény, ale stále prítomné, napríklad aj v myšlienkových pochodoch autora, ktorý priznáva ich vplyv, ale to nemusí, pretože sa dajú identifikovať i medzi riadkami. Nielenže sa autor popri mnohých významných filozofoch zaoberá podstatou existencie, ale hľadá a navodzuje v čitateľovi otázky, prečo vzniká takáto literatúra a aký je jej zmysel. Práve východiskom, ktoré ponúka Michelko, je existencialistický prúd, ale oprášený, zbavený nánosov idealizmu a schopný ponúkať nonkonformné riešenia a viacvariantné možnosti.
Druhá svetová vojna sa skončila totálnym krachom všetkých ilúzií o ľudskej humanite, ale niekedy sa zdá, akoby bol tento krach neprestávajúcim kolobehom. Veď každodenne prichádzame o ďalšie ilúzie o humanite. Presviedčajú nás o tom médiá priživovaním sa na ľudskom nešťastí, politici predvádzajúci sa pri slabých a bezbranných. A tu sa Michelko dostáva od filozofickej k spoločenskej depresii, ktoré dopĺňa ešte tretia – etická. Autor zhmotňuje dve alternatívy vývoja našej spoločnosti (technokratickú diktatúru s degeneráciou a komercionalizáciou – všeľudovú, demokratickú občiansku spoločnosť), hoci nemáme istotu, že budeme mať možnosť a čas na výber, aspoň pri čítaní R. Michelka môžeme reagovať, a tu si dovolím polemizovať s jeho názorom, že existencia umenia a kultúry je v čase existencie vojen a najhlbšej degenerácie človeka absurdná. Umenie a kultúra sú práveže potrebné neustále. Len ich je možno nedostatok, alebo sú nedostatočne vnímané, alebo príliš slabé, keď nedokážu na seba strhnúť masy tak ako hippies alebo punk. Týmito hnutiami a pnutiami sa autor zaoberá v poslednej časti s názvom Revolty mladých. Všetko tu bolo, len s iným názvom, v inej farbe, tónine a vôni. Aj opojné prostriedky a revolty mladých. R. Michelko rozvíja dialóg s celebritami – Dostojevským, Sartrom, Camusom, Kierkegaardom – o existencii, Bohu, ako žiť. A najlepší je ten moment, že ony toto skutočne, ak nie aj priamo ukazujú, tak naznačujú a NIEČO ponúkajú. Na rozdiel od súčasných celebrít, ktoré kĺžu po povrchu a padajú do (vz)duchoprázdna a ešte si v ňom aj levitujú a tvária sa, že to je vrchol bytia, existencie.
R. Michelko sa vo viacerých úvahách zaoberá základnými dielami existencialistického, depresívneho i revoltujúceho myslenia. Z nich sa bližšie venuje, a zároveň pre nás nevedomých tým predstavuje Hajkovu Existenciu v literatúre, Frommovu Budete ako bohovia, Sartrov Hnus ako životný pocit, Vámošov Princíp krutosti. Som presvedčený o tom, že mysliteľ Michelko týmto prvým knižným dielom nekončí a tu treba povedať, že ani zrazu a z ničoho nič nezačína, ale – vychádzajúc z jeho novších textov, ktoré sa do knihy nedostali – dozrieva a naberá plnosť. Dá sa očakávať neprestávajúca (tv)orba slovných zákutí, avšak nemám na mysli grafomanské štylistické cvičenia, ale hodnotnú esej, úvahu. Kto sa im v dnešnej dobe ešte venuje? Chýbajú noví Patočkovia, Mináčovia, Vámošovia... Iba komplexný pohľad na dielo, autora umožňuje plnohodnotný zážitok z celého diela. A tak treba pristupovať aj k Michelkovi, ako mysliteľovi politológovi, publicistovi, autorovi literatúry faktu a zručnému stylistovi (čítaj stajlistovi), ktorý by mohol formovať vzhľad myslenia našej generácie.
utorok 7. apríla 2009
Česť čitateľom
Čerstvušké čitateľky, čiperní čitatelia,
človek často číta čokoľvek. Čítaním si čistí čelo i človeka, čakajúc čary, čačky či čarbanice. Čitárne čičíkavo častujú, čitateľstvo čoraz častejšie čulo čuchrá čítané. Čudotvorcovia, činitelia a činovníci čestne a čujne čerpajú z črepov človečenstva a časomiera črtá čerenie čitateľov. Čerí sa a časom či čochvíľa sa vyčasí. Čušte a čítajte, čo čvirikajú čistopisníci...
čadčiansky častuškár
človek často číta čokoľvek. Čítaním si čistí čelo i človeka, čakajúc čary, čačky či čarbanice. Čitárne čičíkavo častujú, čitateľstvo čoraz častejšie čulo čuchrá čítané. Čudotvorcovia, činitelia a činovníci čestne a čujne čerpajú z črepov človečenstva a časomiera črtá čerenie čitateľov. Čerí sa a časom či čochvíľa sa vyčasí. Čušte a čítajte, čo čvirikajú čistopisníci...
čadčiansky častuškár
nedeľa 5. apríla 2009
Afo(h)rizmy hryzú do srdca
Rudolf Dilong – Stlmené slovíčko. (Matica slovenská, Martin 2008)
Aforizmy a epigramy nemusia byť iba plné dvojzmyselných narážok, lacných slovných spojení, alkoholu, bezbrehého nadužívania života, politikárčenia. Ostrieľaný básnik, akým Rudolf Dilong bezpochyby je, hoci nešetrí vo svojej poézii slovami, má cit pre básnickú skratku i pre skratku od vysloveného slova po iskrivú myšlienku a späť. Láskavo-kriticky sa dotýka ľudských slabostí („Namiesto čností majú mnoho rečí o čnostiach.“), každodenných všedností („Veď ak sľubujeme, že už nebudeme stavať vzdušné zámky“, potom musíme hľadať odpoveď na otázku, že čo potom „s tehlami, ktoré nám ostali?“), ale – a tu sa líši od mnohých autorov, opájajúcich sa slovnou ekvilibristikou – navyše nám otvára cestu k Božej prozreteľnosti („Aký je dobrý Pán Boh, že k tŕňom nám vždy dáva aj ruže.“) nastavovaním zrkadla nielen našim tváram, ale aj srdciam („Napriek tomu, že si popri materinskej osvojujeme aj reči ďalšie, pýta sa autor dôrazne a aj po desiatkach rokov aktuálne, „či ovládame aj reč modlitby“?) a dušiam. A najmä viere (pretože vyslovovanie modlitieb len ústami namiesto srdca prináša „infláciu modlitby“), ktorú – často odľahčene, ale nie ľahtikársky – obracia zo všetkých strán, ako obracala naša stará matka svoj posledný groš pred tým, než ho pustila z mozoľnatej dlane. Z tej, ktorá nás hladila (pretože pohladenie je „koniec ruky, ktorej pohyb je závislý od srdca“). Srdcom sa nám prihovára básnik, odovzdáva nám nielen vlastné skúsenosti, ale múdrosti vekov, ktoré tvoria našu národno-duchovnú podstatu. Dilong ako jeden z najvýznamnejších predstaviteľov katolíckej moderny, sa nezaprel ani v satirickej tvorbe a jeho posolstvá, ľahko použiteľné aj ako reklamné texty (snáď napočúvanejšie a najčítanejšie literárne plody súčasnosti) majú duchovný náboj. A nech by sa nám pri čítaní knihy Stlmené slovíčko mohlo zdať, že nejde o duchovnú tvorbu, ako ju poznáme a ako sme ju zvyknutí čítať od autorov ako S. Veigl, T. Križka, V. Turčány, G. Zvonický, ale aj samotného R. Dilonga, odpoveď hľadajme a nachádzame uňho samotného, u barda exilovej tvorby, katolíckej moderny a slovenskej duchovnej poézie: „Ideme k Bohu a myslíme si, že Boh je ďaleko. Naopak, my sme ďaleko.“ Alebo blízko. Závisí to od nášho rozhodnutia a slobodnej vôle, či sme sa odovzdali do Pánových dlaní, bez podmienok a ultimát, alebo nie. Na rozdiel od Dilongových aforizmov sú jeho epigramy miestami kŕčovité, chýba im ľahkosť. Hovorí v nich o pominuteľnosti majetkov, zbytočnosti zhŕňania peňazí, ktoré neprinášajú ani šťastie a ani neotvárajú nebeskú bránu, tiež o osamelosti, prichádzajúcej s jeseňou života. Nabáda čitateľov k dodržiavaniu Desatora, často odľahčeným a nevtieravým spôsobom („z cudzích záhrad ťa už nich nepoteší“), upevňuje nás vo viere („raz dobrý Pán Boh vezme tíško náš plný kalich“). Rudolf Dilong je prostredníctvom „stlmených slovíčok“ poučný, provokujúci, pulzujúci, prosiaci, pochybovačný. Má päť P, ale najmä je presvedčivý, keď pomenúva veci známe slovami známymi, ako napr. „kríže, ktoré sa nám zdajú ľahké, ak ich nosia iní, tie naše sú pre nás tie najťažšie.“ Dilongova kniha, ktorá vyšla prvý krát v zahraničí pred tridsiatimi piatimi rokmi, je aj v novom tisícročí stále aktuálna.
Aforizmy a epigramy nemusia byť iba plné dvojzmyselných narážok, lacných slovných spojení, alkoholu, bezbrehého nadužívania života, politikárčenia. Ostrieľaný básnik, akým Rudolf Dilong bezpochyby je, hoci nešetrí vo svojej poézii slovami, má cit pre básnickú skratku i pre skratku od vysloveného slova po iskrivú myšlienku a späť. Láskavo-kriticky sa dotýka ľudských slabostí („Namiesto čností majú mnoho rečí o čnostiach.“), každodenných všedností („Veď ak sľubujeme, že už nebudeme stavať vzdušné zámky“, potom musíme hľadať odpoveď na otázku, že čo potom „s tehlami, ktoré nám ostali?“), ale – a tu sa líši od mnohých autorov, opájajúcich sa slovnou ekvilibristikou – navyše nám otvára cestu k Božej prozreteľnosti („Aký je dobrý Pán Boh, že k tŕňom nám vždy dáva aj ruže.“) nastavovaním zrkadla nielen našim tváram, ale aj srdciam („Napriek tomu, že si popri materinskej osvojujeme aj reči ďalšie, pýta sa autor dôrazne a aj po desiatkach rokov aktuálne, „či ovládame aj reč modlitby“?) a dušiam. A najmä viere (pretože vyslovovanie modlitieb len ústami namiesto srdca prináša „infláciu modlitby“), ktorú – často odľahčene, ale nie ľahtikársky – obracia zo všetkých strán, ako obracala naša stará matka svoj posledný groš pred tým, než ho pustila z mozoľnatej dlane. Z tej, ktorá nás hladila (pretože pohladenie je „koniec ruky, ktorej pohyb je závislý od srdca“). Srdcom sa nám prihovára básnik, odovzdáva nám nielen vlastné skúsenosti, ale múdrosti vekov, ktoré tvoria našu národno-duchovnú podstatu. Dilong ako jeden z najvýznamnejších predstaviteľov katolíckej moderny, sa nezaprel ani v satirickej tvorbe a jeho posolstvá, ľahko použiteľné aj ako reklamné texty (snáď napočúvanejšie a najčítanejšie literárne plody súčasnosti) majú duchovný náboj. A nech by sa nám pri čítaní knihy Stlmené slovíčko mohlo zdať, že nejde o duchovnú tvorbu, ako ju poznáme a ako sme ju zvyknutí čítať od autorov ako S. Veigl, T. Križka, V. Turčány, G. Zvonický, ale aj samotného R. Dilonga, odpoveď hľadajme a nachádzame uňho samotného, u barda exilovej tvorby, katolíckej moderny a slovenskej duchovnej poézie: „Ideme k Bohu a myslíme si, že Boh je ďaleko. Naopak, my sme ďaleko.“ Alebo blízko. Závisí to od nášho rozhodnutia a slobodnej vôle, či sme sa odovzdali do Pánových dlaní, bez podmienok a ultimát, alebo nie. Na rozdiel od Dilongových aforizmov sú jeho epigramy miestami kŕčovité, chýba im ľahkosť. Hovorí v nich o pominuteľnosti majetkov, zbytočnosti zhŕňania peňazí, ktoré neprinášajú ani šťastie a ani neotvárajú nebeskú bránu, tiež o osamelosti, prichádzajúcej s jeseňou života. Nabáda čitateľov k dodržiavaniu Desatora, často odľahčeným a nevtieravým spôsobom („z cudzích záhrad ťa už nich nepoteší“), upevňuje nás vo viere („raz dobrý Pán Boh vezme tíško náš plný kalich“). Rudolf Dilong je prostredníctvom „stlmených slovíčok“ poučný, provokujúci, pulzujúci, prosiaci, pochybovačný. Má päť P, ale najmä je presvedčivý, keď pomenúva veci známe slovami známymi, ako napr. „kríže, ktoré sa nám zdajú ľahké, ak ich nosia iní, tie naše sú pre nás tie najťažšie.“ Dilongova kniha, ktorá vyšla prvý krát v zahraničí pred tridsiatimi piatimi rokmi, je aj v novom tisícročí stále aktuálna.
utorok 31. marca 2009
Literatúra v Čadci, Čadca v literatúre
Čadca nepatrí medzi ospevované mestá z básní a románov, napriek tomu jej patrí v slovenskej literatúre dôležité miesto. Je to vďaka spisovateľom z nej pochádzajúcich, v nej pôsobiacich, s ňou sa spájajúcich, a tiež prostredníctvom rôznych súťaží, literárneho diania a vydavateľských počinov. Naše putovanie literárnym svetom mestečka na sútoku Kysuce a Čierňanky povedie od čadčianskych literátov, cez literátov v Čadci a literatúru o Čadci a zastavíme sa až pri literárnom živote mesta. Pamiatkár Ľudovít Cyril Janota (1888-1968) začal publikovať ešte pred prvou svetovou vojnou. Pričom jeho diela vyšli medzi vojnami, z nich rozsiahle trojzväzkové Slovenské hrady (1935-1938) obsahujú Janotove vlastné povesti o slovenských hradoch, ale v poslednej časti sú aj povesti prebraté od rôznych slovenských autorov. V jeho pozostalosti zostali rukopisy diel Slovenské zámky a Monografia hornotrenčianskeho drotárstva. V roku 1919 bol tajomníkom SNR pre horné Kysuce. Zhromažďoval staré tlače, rukopisy, rytiny a patrí medzi priekopníkov modernej pamiatkovej starostlivosti na Slovensku.
Neďaleko zastávky naozaj bola krčmička, určená najmä pre čakajúcich cestujúcich. Na jej schodoch stál chlap. Ukazoval ženičkám smerom k vysokánskym lipám, ktoré možno zažili ešte dobrovoľníkov, keď tadiaľto prechádzali v meruôsmom roku, aby sa napokon zastavili v Čadci. A pod tými lipami, ľudia boží, naozaj stálo auto! Ženičky viac nerozmýšľali, nechali spoj spojom a vykročili k autu. Vyložili batohy na jeho korbu, aj samy na ňu horko-ťažko povyliezali. Čakajú, čakajú, autobus im už dávno odišiel, no šoféra, ktorý by ich odviezol domov, sa nie a nie dočkať. Až po čase zistili, že to odstavené vozidlo je len vrak, nemôže sa hýbať, pretože mu chýbajú kolesá, a že si z nich jednoducho niekto vystrelil.
Ladislav Hrubý – Tajomstvá hackovských záhrad
Spisovateľ Marián Grupač (1973) vstúpil do ospalých vôd literatúry razantne a bez zbytočného otáľania. Literárnu verejnosť zaujal už prvými dvoma básnickými zbierkami, Cudná noc v Paríži (1998) a Dráždenie dažďa (1999), a vo svojej tvorbe sa dostal i k próze novelou Hriešne myšlienky (2002) a románom Kšeft (2003). Získal viacero literárnych ocenení (Rubato, Prémia Ceny I. Kraska, Cena pre mladého básnika na Medzinárodnom festivale poézie Genovantotto v talianskom Janove) a pôsobí aj ako redaktor literárneho časopisu Dotyky. Kysucký dejepis (1927) starostu mesta Čadca Rudolfa Mattera (1857-1930), ktorý vyšiel ako prepracovaná a doplnená verzia Dejín mesta Čadce a jeho okolia (1907), hľadal odpovede na mnohé otázky, na ktoré dodnes nemáme jasné odpovede. Súvisí to s nedostatočným archeologickým preskúmaním Čadce a celého regiónu, ale aj s absentujúcicm literárnohistorickým a kunsthistorickým spracovávaním dejín a umenia nášho mesta. Z Čadce pochádza aj mladší brat Ľ. C. Janotu Milan Vojtech (1896-1957), ktorý sa popri vlastnej tvorbe a publicistike venoval aj prekladu. Komunistický režim však z tohto vzdelaného a rozhľadeného novinára, hoci preložil z nemeckého jazyka aj Komunistický manifest K. Marxa (1921), urobil v päťdesiatych rokoch nepriateľa ľudu a rekvalifikoval ho na pomocného robotníka. Aj také sú ľudské osudy. Prozaik Roman Bednár (1942) zase žije a tvorí od roku 1969 v Nemecku. Venuje sa rozmanitým tematickým oblastiam (astrológia, vedecká fantastika, história, mytológia, parapsychológia, sociológia). Z medicínskeho prostredia je jeho zatiaľ posledné dielo - psychologický dvojdielny román Spoveď psychiatra (2004), ktorý spája Bednárove krajiny života, nemecký a slovenský svet. Medzi najmladšiu generáciu patria textár, básnik a dramatik Jaroslav Klus (1971), v súčasnosti žijúci v Oravskom Veselom, ktorý začal básnickou zbierkou Dejiny postele (2004), ale niektorí si ho pamätajú ako speváka čadčianskej punkrockovej skupiny Tri groše. Peter Kubica (1976) vstúpil do literatúry básnickou zbierkou Bluesznenie (2002), a okrem literárnych prekladov z nemeckého jazyka napísal aj novelu Supermarket sv. Hildy (2004), pre deti Rozprávky víly Púpavky (2008) a viacero odborných publikácií. Novinárka Pavlína Kudláčková (1980), vyd. Jurzykowská, pôsobí ako redaktorka v Českej televízii v Prahe. Na knižnom trhu sa zatiaľ zaskvela dielom Slovenské médiá vo Švajčiarsku (2005), kde istý čas aj študovala.
v rieke sa ligoce
zasnená kotlina
na brehoch kysuce
mesto sa rozpína
domčeky sídliská
ulice budovy
otázku natíska
kto ju raz obnoví
námestie slobody
s láskou sa nachodí
v objatí rodáka
prechádzkou v zákutí
čadca mu zachutí
naspäť ho priláka
peter kubica – kysucké sonety
K literátom patriacim k Čadci priraďujeme aj spisovateľov, ktorí sa síce v našom meste nenarodili alebo z neho nepochádzajú, ale ich študentské, pracovné alebo iné kroky viedli práve do Čadce. A či to bolo na rok, dva, alebo celý život, do literárneho života mesta sa zapísali nespočetnými stranami svojich kníh a literárnymi počinmi. Spomenúť treba štúrovského básnika Janka Kráľa, pôsobiaceho v Čadci v rokoch 1854-58, ktorý vraj často a rád sedával pod lipou na Potočnej ulici. Alebo básnika Štefana Atilu Brezányho, ktorý si uvedomoval, že nestačí iba písať, ale že o tvorcoch treba aj hovoriť. Zvlášť je to dôležité pre Kysučanov, ktorých sebavedomie a uvedomovanie si vlastných koreňov aj v súčasnosti pokrivkáva, a ktorí nie sú dostatočne hrdí na svojich rodákov. Š. A. Brezány im preto ponúkol biografický slovník Dejatelia Kysúc v kultúre, umení a vede (1971). Žiaľ, doba nepriala objektívnym informáciám snažiac sa zamlčiavať existenciu Kysučanov D. Tatarku alebo P. H. Jurinu, a tak bola kniha veľmi rýchlo uzamknutá v trinástej komnate vtedajších komunistických normalizátorov. Zo Svrčinovca prišiel do Čadce Anton Pajonk (1953), z ktorého autorského pera pochádzajú od roku 2004 už tri diely Kysuckých rozprávok. Troch autorov, žijúcich v Čadci, zvlášť spája previazanosť s rodnou, kysuckou hrudou, spracúvajú ju rôznymi spôsobmi a podávajú o to pútavejšie. Kým Dominik Choluj pátral po pôvode kysuckých názvov, lekár Jozef Marec zachytáva neraz už zabúdané výrazy, deje, i mýty z našich chotárov, a autor literatúry faktu Pavol Holeštiak hľadá súvislosti medzi kysuckou prapodstatou a odlúčením, exilom a napriek tomu nepretržitým lokálpatriotizmom. Obísť by sme nemali ani spisovateľa Petra Holku, bývajúceho isté obdobie na sídlisku Žarec. Historik Dominik Choluj (1923-1999) zo Skalitého patrí medzi tých tvorcov, ktorých potenciál sa nemohol rozvinúť vo svojej celej šírke. Svoju pečať zanechal najmä na bývalej Strednej ekonomickej škole v Čadci, ale zaslúžil sa aj o vznik Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke a znovuobnovenie matičného hnutia na Kysuciach. Tvorba tohto neúnavného publicistu a popularizátora dejín sa dostala medzi čitateľov až po roku 1989. Sú to predovšetkým Ide vláčik do Zvardoňa (1991), Onomastika Kysúc (1992) a monografia Skalité (1993). Bol autorom odborných článkov z histórie, etnografie, jazykovedy, vlastivedy, pedagogiky. Lekár a komunálny politik Jozef Marec (1958), rodák z Turzovky, využíva vo svojej literárnej tvorbe, podobne ako P. H. Jurina, dokonalé poznanie vrchárskeho prostredia Kysúc. Vo svojich prózach však pridáva realite magický rozmer, ktorý zvlášť preciťovali naši predkovia. Do literatúry vstúpil až v roku 2002 zbierkou poviedok Bimaček, po ktorej nasledovali knihy Bimak (2003), Urvisko (2004), Vrstevnice (2005). Od nadprirodzených javov, víl a svetlonosov je už len krôčik k tvorbe pre deti, a tento krok urobil J. Marec knihami Poďme sa báť (2006) a Vili víly vence (2007). Spisovateľ Pavol Holeštiak (1972), pochádzajúci zo Zákopčia, študoval, pracoval a býva v Čadci, kde vznikli jeho diela významné pre dejiny žurnalistiky a zmapovanie exilového diania. Slovenské médiá v Austrálii (2001) a Slovenské médiá vo svete (2002) sú monografie o slovenských periodikách v zahraničí. Prínosom autora je systematické spracovávanie krajanskej problematiky na akademickej úrovni. V roku 2008 vzdal hold prozaikovi a publicistovi P. H. Jurinovi knihou Exulant, ktorý neodišiel. P. Holeštiak je nielen spisovateľom, ale aj publicistom a vydavateľom, pričom za Slovenský národný kalendár 2003 o Jánošíkovi získal prestížne ocenenie v súťaži o Najkrajší kalendár Slovenska.
V živote často platí zákonitosť: čím menej faktov, tým viac hypotéz a teórií. Zdá sa, že v historickom bádaní to platí dvojnásobne, a osobitne sa táto zákonitosť potvrdzuje v otázke pôvodu názvov Čadce a Oščadnice. K danému problému sa totiž historici vyjadrovali nespočetnekrát – pritom takmer vždy rozdielne. Podstatu ich tvrdení však môžeme zhrnúť do troch základných skupín teórií. Najznámejšie vysvetlenie pôvodu oboch názvov podáva teória, ktorá by sa pokojne mohla nazývať hypotézou ohňa. Podľa tohto vysvetlenia, ktoré je oveľa väčšmi rozšírené v laickej verejnosti, než v odborných kruhoch, súvisí pôvod názvov s kolonizačnou činnosťou novousadlíkov. Voľné plochy na pestovanie plodín a pasenie dobytka si ľudia získavali vypaľovaním rúbanísk. A ako hovorili, horiace drevo pritom poriadne čadilo. Koreň slova čad- podľa tohto názoru potom plynule prešiel do názvu Čad-ca, a rovnako tak aj do názvu Oš-čad-nica.
Ján Podmanický – Za oponou kysuckých dejín
Publicista Peter Holka (1950), od roku 2007 kolega ďalšieho kysuckého autora D. Mikolaja v Učiteľských novinách, novinárčil v okresných novinách Kysuce. Jeho tvorba, popri stovkách reportáží, recenzií a kultúrnej publicistike, sa orientuje na problémy súčasnosti Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice (1999), Smrť, na ktorú sa čakalo (2000), Výhľad zo zvonice (2001), ale rovným dielom rozširuje aj literatúru pre deti a mládež Leto na furmanskom koni (1986), Normálny cvok (1993). S V. Mináčom pripravil knihu rozhovorov V košeli zo žihľavy (1992). V súčasnosti patrí P. Holka medzi najúspešnejších slovenských autorov, čo dosvedčujú vydania jeho kníh v najvýznamnejších vydavateľstvách, ale aj pretrvávajúci záujem čitateľov o jehoj prózu. Divadelné dosky ožívajú vďaka slovám, napísaným, vypovedaným i našepkávaným, a nejeden divadelník zase spätne siahol po pere. Dramatik Ján Lacko (1903-1930), pôsobiaci aj v Divadelnom súbore Janka Palárika, bojoval aj písaným slovom za národné uvedomenie, kvôli krátkemu životu zostalo veľa jeho diel v rukopisoch. Herec Ondrej Jariabek (1908-1987) pôsobil v Čadci ako učiteľ 1927-1939 a okrem filmových scenárov sa literatúre prezentoval knihou spomienok Z pastierčaťa hercom (1988), v ktorej sa vracia aj k pôsobeniu na Kysuciach.
Dolu strmým svahom kráčame všetci spolu. Tu treba preskočiť jarček, či obísť hrádzu a najmä pri prudkom úšuste treba chôdzu pribrzdiť. Už iba deti stráň prebehnú letkom. Ale naša cesta sa tým nekončí. Ešte musíme prejsť tri smrekové hory a tri lúky posiate klinčekami či cíperím. Až za nimi nás čaká ukrytá dedinka Kyčera, skadiaľ babka nosievala ovčí syr a potom štrkovitý chodník privádza výletníkov do Rieky, ktorá tvorí na predmestí Čadce hlboký kaňon. Stadiaľto k nám hore je to už len kúsok. Poza humná zas po nepokosenej tráve vchádzame do chalúpky, kde sa na nás z obrázku usmieva náš Števko. Ale vlastne bol s nami na celej ceste, len jeho krok bol tichý a stupaj pre cudzích ľudí neviditeľná.
Jela Krčméry-Vrteľová – Nokturná a pastorále
Učiteľský chlebík, na Kysuciach zvlášť tvrdý, však zachutil nejednému tvorivému človeku, spisovateľov nevynímajúc. V diele učiteľa a novinára Petra Jilemnického (1901-1949) sa odzrkadľovalo prežité aj na Kysuciach, napr. v románe Víťazný pád (1929) alebo Pole neorané (1932). Protipólom komunistami oslavovaného P. Jilemnického bol prozaik Jozef Hnitka (1913-1992), zatracovaný a zabúdaný, perzekuovaný a prehliadaný. Po debutovom románe Krížové štácie (1949), kde neopomenul ani kysucké prostredie, mu vyšla zbierka noviel Útek z rakvy až o 42 rokov neskôr. Básnik a matičiar Jozef Kubík (1905-2002) zanechal okrem básnickej zbierky Nedooraná brázda (1992) zaujímavé rukopisy Kapitoly z kultúrneho života Čadce a Kysučani – obrazy z ich života v USA. Ako tajomník matičného výboru v Čadci organizoval od roku 1939 v Palárikovom dome pravidelné výstavy kníh, spojené s ich predajom. Publicista a prozaik Ján Porod (1896-1968), inak školský inšpektor v Čadci, napísal viacero diel s historickou tematikou a tiež Kysucké povesti (1930). Na škole v Horelici začínal ako učiteľ básnik Anton Straka (1942), ktorý po debutovej zbierke Raz každému nad hrobom kohút zakikiríka (1970) musel mlčať až do novembra 1989. Tejto knihe poézie sa dostalo od normalizátorov označenia protištátny čin a autor bol nielen vylúčený z KSČ, ale aj pozbavený pracovného miesta. Venovať zbierku predstaviteľovi katolíckej moderny J. Harantovi z Turzovky, ktorý sa A. Strakovi zase vyznal v básni Panoptikum, znamenalo v normalizačných časoch vlastizradu. Učiteľ Ladislav Hrubý (1957) tvorí od rozhlasových poviedok, cez námety k filmom až po pravidelné úvahy v regionálnych novinách, je autorom stoviek besedníc a reportáží. Prvú knihu Ružová ako sen vydal v roku 1986. Po tejto zbierke poviedok s kysuckou tematikou vyšla až po 18 rokoch Hrubého druhá kniha Kráľovstvo na zemi, a potom v rýchlom slede Zázraky pod Kykulou (2005), Legendy o samote (2006) a Tajomstvá hackovských záhrad (2007), akoby si dlho driemajúci talent predsa len našiel cestu von. Jeho prózy opisujú život obyčajných ľudí, našich susedov, priateľov, nás samých, tu na Kysuciach, pretože L. Hrubý je v prvom rade skvelý (od)pozorovateľ každodenného diania. Mnohé osobnosti zvyknú označovať práve svoju „alma mater“ za základ ich tvorivej, umeleckej alebo vedeckej činnosti. Z tých čadčianskych stredných škôl nesmieme opomenúť gymnázium, medzi ktorého absolventov patria okrem iných aj historik a publicista Rudolf Gerát, prozaička a literárna vedkyňa Mária Bátorová (dcéra spisovateľa Jozefa Hnitku), zberateľ literárnych guinessových rekordov Vladimír Jurišta, historik a spisovateľ Miloš Jesenský a v neposlednom rade teológ a všestranný autor Viliam Judák. Nitriansky biskup Viliam Judák (1957) pochádza z Harvelky, ležiacej na dne „Kysuckého moriska“, a maturoval na čadčianskom gymnáziu. Je autorom vedeckých prác a vysokoškolských učebníc. Má skvelý rozprávačský štýl, pretkaný zaujímavými a komunistickou minulosťou neskreslenými faktami. Popri historických knihách Krížová cesta národných svätcov (1996), Nitrianske biskupstvo v dejinách (1996) či Dejiny mojej cirkvi (2002) treba spomenúť aj štyri výbery z jeho duchovných slov pre Slovenský rozhlas – Myšlienky z éteru (1993), Všedný deň v Božej prítomnosti (1995), Dar všedného dňa (1997) a Dotyk s novým dňom (2000). V. Judák však nezabúda ani na svoje rodisko, a tak v roku 1995 spracoval dejiny zatopených obcí Riečnice a Harvelky v knihe Návraty k rodnej hrude. Ak hovoríme o literatúre, a to vo svetovom, celoslovenskom alebo iba kysuckom, významné miesto akosi prirodzene patrilo lekárom. Tak ako uzdravovali svojich pacientov medicínou, uvedomovali si aj váhu slova a ním potom neraz vracali nádej. Dnešná Kysucká nemocnica s poliklinikou v Čadci bola v minulosti pôsobiskom aj Ivana Hálka, Ivana Hudeca, či Vladimíra Pavlíka.
Pred úvraťou zastal a obzrel sa na dolný koniec dediny. Vyberal miesta na stavby, menil vývesné štíty na obchodoch, robil pľac pre novú školu, staničku, zväčšoval námestie. Šlo mu to. ako na synovej papierovej stavebnici. Pod Bobovcom vyrovnal štrkové nánosy a snažil sa predstaviť si futbalové ihrisko, ako mu o ňom rozprával nový kaplán. Z predného vrchu dotiahol v hrubých potrubiach vodu až pred kostol – to bude! Ako v meste! Obec kúpi pozemok a postaví dom, ktorý zadarmo požičia doktorovi, nech sa tu už konečne niekto natrvalo usadí, Žilina a Čadca sú ďaleko. Aj hasičskú zbrojnicu treba novú, veľkú, na tancovačku, na bály aj na majáles. Nech si len prší, aj divadlo vždy celé dohrajú, nielen začiatok a potom zmoknutí hybaj do krčiem.
Ivan Hudec - Pangharty
Bývalý minister kultúry Ivan Hudec (1947), ktorý počas „ministrovania“ významne prispel k rozvoju kultúry na Kysuciach, vstúpil do literatúry dramatickou tvorbou pre študentské divadlo U Rolanda. V mnohých dielach pracoval s historickými motívmi (Samo, Svätopluk, Slovania). So spisovateľom P. Jarošom, ktorý tiež pôsobil na Kysuciach – učiteľoval vo Svrčinovci, napísal knihu povestí Biela pani, mŕtvy pán (1992). Hudecove knihy nie sú obľúbené iba na Slovensku, čo dokazujú preklady jeho diel do desiatich jazykov. Pre Kysučanov je zvlášť hodnotný jeho román Pangharty (1985), ktorého dej sa odohráva na Kysuciach v 17. storočí. Autor približuje náš región, jeho vývoj, ktorý často zaostával za ostatnými, avšak nebolo mu to vždy iba na škodu. Tak ako sú dejiny kresťanstva na Slovensku úzko späté s našimi národnými dejinami, sú neoddeliteľnou súčasťou literárneho snaženia aj kňazi. V Čadci pôsobili dvaja z nich. Čadčiansky kaplán Anton Kompánek (1891-1949), bolo to v roku 1917, písal, prekladal a publikoval, ale nielen z duchovnej oblasti. Venoval sa aj politickým záležitostiam a vyjadroval vlastné postoje - Prečo ako katolícky kňaz nie som prívržencom Slovenskej ľudovej strany (1920), Slovák, jeho povaha, vlastnosti a schopnosti (1921). Anton Bagin (1923-1992), profesor cirkevných dejín, dostatočne využil výsledky vlastných bádaní o cyrilometodskej tradícii na Slovensku v knihách Cyrilometodské kostoly a kaplnky na Slovensku (1985), Spolupatróni Európy (1992) a Cyrilometodská tradícia u Slovákov (1993). Autorsky sa tiež podieľal na viacerých vysokoškolských skriptách a zborníkoch. Od roku 1983 pôsobil sedem rokov ako šéfredaktor časopisu Duchovný pastier. Preložil do slovenského jazyka viaceré encykliky zosnulého pápeža Jána Pavla II. Prvým knižným titulom, venovaným výhradne mestu, je Čadca a okolie z roku 1981, ktorý zostavili P. Maráky a L. Šeliga. Rovnaký názov využili aj D. Choluj s M. Tomanom v roku 1993 a R. Gerát, M. Ščuryová s J. Veličkom v roku 1998. Od ich priekopníckych počinov, týkajúcich sa spracovania a knižného vydania faktov o meste, sa dostávame k novším titulom, rozširujúcim obrazotvornosť čitateľov. Sú to Čadca, brána Kysúc a Slovenska (J. Velička, 2002), viac pocitová ako faktografická, a Čadca. Po cestách a chodníčkoch Beskýd (M. Ščuryová a J. Velička, 2007), útly bedeker pre návštevníkov i turistov nielen po našej prírode a pamiatkach, ale aj po vlastných spomienkach. Od vlažného pripomínania si a priznávania sa ku koreňom, k miestam, kam patríme, k prostrediu, regiónu, z ktorých Čadca pochádza a vznikla, sa „čadcopisci“ dostávajú k presnejšiemu zadefinovaniu časopriestoru i jedinečnosti tejto metropoly Kysúc. Vyvrcholením je monografia mesta z dielne osvedčených R. Geráta, M. Ščuryovej a J. Veličku. Vďaka takmer 400 stranám prechádzame mestom z každej strany a z mnohých pohľadov, či už prírodných, kultúrnych a športových, ale aj historických, zdravotníckych či folklórnych. Čadčianske pľace (2007) z pera R. Geráta rozmenili okresné mesto na drobné, a predstavili ho ako súbor jedinečných a osobitých buniek, vytvárajúcich živý čadčiansky organizmus. Literatúre sa nepriamo úmerne darí v našom meste o to viac, o čo menej je miestom úrodným a klimaticky príjemným. Baštou písaného slova, tvorivých stretnutí a literárneho diania je Kysucká knižnica, organizujúca tri významné súťaže. Ide o celoslovenské Jašíkove Kysuce a Jurinovu jeseň, ako aj regionálnu Knihu Kysúc. Mladí prozaici v roku 2008 už po štyridsiaty raz pokúsia vzdajú hold turzovskému rodákovi R. Jašíkovi svojimi poviedkami a naznačia, že s mnohými treba rátať, ako to už potvrdili niektorí ocenení z tejto súťaže (P. Holka, G. Murín, R. Lichnerová, L. Hrubý, I. Otčenáš, P. Rankov, V. Balla, M. Grupač, J. Podmanický, P. Kubica). Prozaika P. H. Jurinu si od roku 2005 pripomínajú duchovne orientovaní spisovatelia, ktorým knižnica pomáha vytvárať platformu na vzájomnú komunikáciu a prezentáciu tvorby. Spisovatelia a knihy týkajúce sa nášho regiónu sa každoročne uchádzajú o priazeň čitateľov, ktorí vyberajú hlasovaním Knihu Kysúc vždy za predchádzajúci rok, pričom knihy o Čadci a čadčianski autori získavajú tradične popredné miesta. Od roku 1998 týždenník KYSUCE usporadúval v Čadci tiež celoslovenskú súťaž v poézii O cenu Albína Vrteľa, ale po šiestich rokoch s ňou skončil. Avšak jedinečnosť si predsa len tieto noviny držia, a to vydávaním pravidelnej mesačnej literárnej prílohy s názvom Kopan(i)ce múzy, kde sa svojou tvorbou prezentujú píšuci pokročilci i literárni začiatočníci (nielen) z Kysúc.
Kysuckí národovci sa nedali zastrašiť maďarským šovinizmom a smelo sa hlásili k národnému životu. Schádzali sa v Čadci u Hirša. Od roku 1904 hrávali slovenské divadlá. Aj v Kysuckom Novom Meste sa v tom čase týmto spôsobom prejavoval boj o zachovanie slovenského národa. Čadianske maďarské noviny brojili proti slovenskému slovu na javisku tak účinne, že naostatok boli slovenské divadelné predstavenia zakázané. Radostne uvítaný prevrat roku 1918 zabezpečil slobodný národný život v Česko-Slovenskej republike. Divadelní ochotníci v Čadci ako prvú hru po oslobodení zahrali Urbánkove Strídža spod hája, ktorú predtým maďarský režim zakázal.
Štefan A. Brezány – Dejatelia Kysúc v kultúre, umení a vedy
K rukopisom patria autori a ku knihám vydavateľstvá. Bez spolupráce spisovateľov a vydavateľov by sme však nemohli ovoniavať čerstvo vytlačené knihy a čítať v akejkoľvek polohe literárne skvosty. Ani súčasnosť za pravdu fanúšikom elektronickej komunikácie, ktorí tvrdili, že vytlačené knihy nahradia tie elektronické. Nestalo sa a pravdepodobne sa toho nemusia obávať ani čadčianske vydavateľstvá Magma, Vzlet, TKK Kysuce a Magnum. Magma je najtvorivejším hýbateľom kysuckej literárnej tvorby, zvlášť vydarené sú jej monografie našich obcí (Čadca, Krásno nad Kysucou, Skalité...). Vzlet sa zase zameral najmä na vydávanie kalendárov, ale nezabudol ani na autorov ako P. Holeštiak, O. Dubovický, či J. Podmanický. Zvlášť cenné je vydanie poslednej knihy P. H. Jurinu. TKK Kysuce popri vydávaní týždenníka pomohlo na svet aj knihám M. Kolembusa, či J. Krčméry-Vrteľovej. Nezvyčajnými aktivitami sa zvýraznilo vydavateľstvo Magnum, zamerané výhradne na tvorbu a guinessovské pokusy V. Jurištu. Zdá sa vám to málo? Málo na pocit hrdosti na malé mestečko s bohatým literárnym životom? Alebo málo na výrazné, tvorivé a významné osobnosti, literárne udalosti a počiny? Nuž, ponúkli sme vám desiatky autorov, ktorých knihy určite stoja za zmienku a ktoré by nemali chýbať ani vo vašich knižniciach. Nielen pre estetický zážitok a vnútorné obohatenie, ale aj pre posilnenie vlastnej hrdosti na mesto Čadca, úzko spojené s celoslovenským literárnym dianím.
Čadca nepatrí medzi ospevované mestá z básní a románov, napriek tomu jej patrí v slovenskej literatúre dôležité miesto. Je to vďaka spisovateľom z nej pochádzajúcich, v nej pôsobiacich, s ňou sa spájajúcich, a tiež prostredníctvom rôznych súťaží, literárneho diania a vydavateľských počinov. Naše putovanie literárnym svetom mestečka na sútoku Kysuce a Čierňanky povedie od čadčianskych literátov, cez literátov v Čadci a literatúru o Čadci a zastavíme sa až pri literárnom živote mesta. Pamiatkár Ľudovít Cyril Janota (1888-1968) začal publikovať ešte pred prvou svetovou vojnou. Pričom jeho diela vyšli medzi vojnami, z nich rozsiahle trojzväzkové Slovenské hrady (1935-1938) obsahujú Janotove vlastné povesti o slovenských hradoch, ale v poslednej časti sú aj povesti prebraté od rôznych slovenských autorov. V jeho pozostalosti zostali rukopisy diel Slovenské zámky a Monografia hornotrenčianskeho drotárstva. V roku 1919 bol tajomníkom SNR pre horné Kysuce. Zhromažďoval staré tlače, rukopisy, rytiny a patrí medzi priekopníkov modernej pamiatkovej starostlivosti na Slovensku.
Neďaleko zastávky naozaj bola krčmička, určená najmä pre čakajúcich cestujúcich. Na jej schodoch stál chlap. Ukazoval ženičkám smerom k vysokánskym lipám, ktoré možno zažili ešte dobrovoľníkov, keď tadiaľto prechádzali v meruôsmom roku, aby sa napokon zastavili v Čadci. A pod tými lipami, ľudia boží, naozaj stálo auto! Ženičky viac nerozmýšľali, nechali spoj spojom a vykročili k autu. Vyložili batohy na jeho korbu, aj samy na ňu horko-ťažko povyliezali. Čakajú, čakajú, autobus im už dávno odišiel, no šoféra, ktorý by ich odviezol domov, sa nie a nie dočkať. Až po čase zistili, že to odstavené vozidlo je len vrak, nemôže sa hýbať, pretože mu chýbajú kolesá, a že si z nich jednoducho niekto vystrelil.
Ladislav Hrubý – Tajomstvá hackovských záhrad
Spisovateľ Marián Grupač (1973) vstúpil do ospalých vôd literatúry razantne a bez zbytočného otáľania. Literárnu verejnosť zaujal už prvými dvoma básnickými zbierkami, Cudná noc v Paríži (1998) a Dráždenie dažďa (1999), a vo svojej tvorbe sa dostal i k próze novelou Hriešne myšlienky (2002) a románom Kšeft (2003). Získal viacero literárnych ocenení (Rubato, Prémia Ceny I. Kraska, Cena pre mladého básnika na Medzinárodnom festivale poézie Genovantotto v talianskom Janove) a pôsobí aj ako redaktor literárneho časopisu Dotyky. Kysucký dejepis (1927) starostu mesta Čadca Rudolfa Mattera (1857-1930), ktorý vyšiel ako prepracovaná a doplnená verzia Dejín mesta Čadce a jeho okolia (1907), hľadal odpovede na mnohé otázky, na ktoré dodnes nemáme jasné odpovede. Súvisí to s nedostatočným archeologickým preskúmaním Čadce a celého regiónu, ale aj s absentujúcicm literárnohistorickým a kunsthistorickým spracovávaním dejín a umenia nášho mesta. Z Čadce pochádza aj mladší brat Ľ. C. Janotu Milan Vojtech (1896-1957), ktorý sa popri vlastnej tvorbe a publicistike venoval aj prekladu. Komunistický režim však z tohto vzdelaného a rozhľadeného novinára, hoci preložil z nemeckého jazyka aj Komunistický manifest K. Marxa (1921), urobil v päťdesiatych rokoch nepriateľa ľudu a rekvalifikoval ho na pomocného robotníka. Aj také sú ľudské osudy. Prozaik Roman Bednár (1942) zase žije a tvorí od roku 1969 v Nemecku. Venuje sa rozmanitým tematickým oblastiam (astrológia, vedecká fantastika, história, mytológia, parapsychológia, sociológia). Z medicínskeho prostredia je jeho zatiaľ posledné dielo - psychologický dvojdielny román Spoveď psychiatra (2004), ktorý spája Bednárove krajiny života, nemecký a slovenský svet. Medzi najmladšiu generáciu patria textár, básnik a dramatik Jaroslav Klus (1971), v súčasnosti žijúci v Oravskom Veselom, ktorý začal básnickou zbierkou Dejiny postele (2004), ale niektorí si ho pamätajú ako speváka čadčianskej punkrockovej skupiny Tri groše. Peter Kubica (1976) vstúpil do literatúry básnickou zbierkou Bluesznenie (2002), a okrem literárnych prekladov z nemeckého jazyka napísal aj novelu Supermarket sv. Hildy (2004), pre deti Rozprávky víly Púpavky (2008) a viacero odborných publikácií. Novinárka Pavlína Kudláčková (1980), vyd. Jurzykowská, pôsobí ako redaktorka v Českej televízii v Prahe. Na knižnom trhu sa zatiaľ zaskvela dielom Slovenské médiá vo Švajčiarsku (2005), kde istý čas aj študovala.
v rieke sa ligoce
zasnená kotlina
na brehoch kysuce
mesto sa rozpína
domčeky sídliská
ulice budovy
otázku natíska
kto ju raz obnoví
námestie slobody
s láskou sa nachodí
v objatí rodáka
prechádzkou v zákutí
čadca mu zachutí
naspäť ho priláka
peter kubica – kysucké sonety
K literátom patriacim k Čadci priraďujeme aj spisovateľov, ktorí sa síce v našom meste nenarodili alebo z neho nepochádzajú, ale ich študentské, pracovné alebo iné kroky viedli práve do Čadce. A či to bolo na rok, dva, alebo celý život, do literárneho života mesta sa zapísali nespočetnými stranami svojich kníh a literárnymi počinmi. Spomenúť treba štúrovského básnika Janka Kráľa, pôsobiaceho v Čadci v rokoch 1854-58, ktorý vraj často a rád sedával pod lipou na Potočnej ulici. Alebo básnika Štefana Atilu Brezányho, ktorý si uvedomoval, že nestačí iba písať, ale že o tvorcoch treba aj hovoriť. Zvlášť je to dôležité pre Kysučanov, ktorých sebavedomie a uvedomovanie si vlastných koreňov aj v súčasnosti pokrivkáva, a ktorí nie sú dostatočne hrdí na svojich rodákov. Š. A. Brezány im preto ponúkol biografický slovník Dejatelia Kysúc v kultúre, umení a vede (1971). Žiaľ, doba nepriala objektívnym informáciám snažiac sa zamlčiavať existenciu Kysučanov D. Tatarku alebo P. H. Jurinu, a tak bola kniha veľmi rýchlo uzamknutá v trinástej komnate vtedajších komunistických normalizátorov. Zo Svrčinovca prišiel do Čadce Anton Pajonk (1953), z ktorého autorského pera pochádzajú od roku 2004 už tri diely Kysuckých rozprávok. Troch autorov, žijúcich v Čadci, zvlášť spája previazanosť s rodnou, kysuckou hrudou, spracúvajú ju rôznymi spôsobmi a podávajú o to pútavejšie. Kým Dominik Choluj pátral po pôvode kysuckých názvov, lekár Jozef Marec zachytáva neraz už zabúdané výrazy, deje, i mýty z našich chotárov, a autor literatúry faktu Pavol Holeštiak hľadá súvislosti medzi kysuckou prapodstatou a odlúčením, exilom a napriek tomu nepretržitým lokálpatriotizmom. Obísť by sme nemali ani spisovateľa Petra Holku, bývajúceho isté obdobie na sídlisku Žarec. Historik Dominik Choluj (1923-1999) zo Skalitého patrí medzi tých tvorcov, ktorých potenciál sa nemohol rozvinúť vo svojej celej šírke. Svoju pečať zanechal najmä na bývalej Strednej ekonomickej škole v Čadci, ale zaslúžil sa aj o vznik Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke a znovuobnovenie matičného hnutia na Kysuciach. Tvorba tohto neúnavného publicistu a popularizátora dejín sa dostala medzi čitateľov až po roku 1989. Sú to predovšetkým Ide vláčik do Zvardoňa (1991), Onomastika Kysúc (1992) a monografia Skalité (1993). Bol autorom odborných článkov z histórie, etnografie, jazykovedy, vlastivedy, pedagogiky. Lekár a komunálny politik Jozef Marec (1958), rodák z Turzovky, využíva vo svojej literárnej tvorbe, podobne ako P. H. Jurina, dokonalé poznanie vrchárskeho prostredia Kysúc. Vo svojich prózach však pridáva realite magický rozmer, ktorý zvlášť preciťovali naši predkovia. Do literatúry vstúpil až v roku 2002 zbierkou poviedok Bimaček, po ktorej nasledovali knihy Bimak (2003), Urvisko (2004), Vrstevnice (2005). Od nadprirodzených javov, víl a svetlonosov je už len krôčik k tvorbe pre deti, a tento krok urobil J. Marec knihami Poďme sa báť (2006) a Vili víly vence (2007). Spisovateľ Pavol Holeštiak (1972), pochádzajúci zo Zákopčia, študoval, pracoval a býva v Čadci, kde vznikli jeho diela významné pre dejiny žurnalistiky a zmapovanie exilového diania. Slovenské médiá v Austrálii (2001) a Slovenské médiá vo svete (2002) sú monografie o slovenských periodikách v zahraničí. Prínosom autora je systematické spracovávanie krajanskej problematiky na akademickej úrovni. V roku 2008 vzdal hold prozaikovi a publicistovi P. H. Jurinovi knihou Exulant, ktorý neodišiel. P. Holeštiak je nielen spisovateľom, ale aj publicistom a vydavateľom, pričom za Slovenský národný kalendár 2003 o Jánošíkovi získal prestížne ocenenie v súťaži o Najkrajší kalendár Slovenska.
V živote často platí zákonitosť: čím menej faktov, tým viac hypotéz a teórií. Zdá sa, že v historickom bádaní to platí dvojnásobne, a osobitne sa táto zákonitosť potvrdzuje v otázke pôvodu názvov Čadce a Oščadnice. K danému problému sa totiž historici vyjadrovali nespočetnekrát – pritom takmer vždy rozdielne. Podstatu ich tvrdení však môžeme zhrnúť do troch základných skupín teórií. Najznámejšie vysvetlenie pôvodu oboch názvov podáva teória, ktorá by sa pokojne mohla nazývať hypotézou ohňa. Podľa tohto vysvetlenia, ktoré je oveľa väčšmi rozšírené v laickej verejnosti, než v odborných kruhoch, súvisí pôvod názvov s kolonizačnou činnosťou novousadlíkov. Voľné plochy na pestovanie plodín a pasenie dobytka si ľudia získavali vypaľovaním rúbanísk. A ako hovorili, horiace drevo pritom poriadne čadilo. Koreň slova čad- podľa tohto názoru potom plynule prešiel do názvu Čad-ca, a rovnako tak aj do názvu Oš-čad-nica.
Ján Podmanický – Za oponou kysuckých dejín
Publicista Peter Holka (1950), od roku 2007 kolega ďalšieho kysuckého autora D. Mikolaja v Učiteľských novinách, novinárčil v okresných novinách Kysuce. Jeho tvorba, popri stovkách reportáží, recenzií a kultúrnej publicistike, sa orientuje na problémy súčasnosti Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice (1999), Smrť, na ktorú sa čakalo (2000), Výhľad zo zvonice (2001), ale rovným dielom rozširuje aj literatúru pre deti a mládež Leto na furmanskom koni (1986), Normálny cvok (1993). S V. Mináčom pripravil knihu rozhovorov V košeli zo žihľavy (1992). V súčasnosti patrí P. Holka medzi najúspešnejších slovenských autorov, čo dosvedčujú vydania jeho kníh v najvýznamnejších vydavateľstvách, ale aj pretrvávajúci záujem čitateľov o jehoj prózu. Divadelné dosky ožívajú vďaka slovám, napísaným, vypovedaným i našepkávaným, a nejeden divadelník zase spätne siahol po pere. Dramatik Ján Lacko (1903-1930), pôsobiaci aj v Divadelnom súbore Janka Palárika, bojoval aj písaným slovom za národné uvedomenie, kvôli krátkemu životu zostalo veľa jeho diel v rukopisoch. Herec Ondrej Jariabek (1908-1987) pôsobil v Čadci ako učiteľ 1927-1939 a okrem filmových scenárov sa literatúre prezentoval knihou spomienok Z pastierčaťa hercom (1988), v ktorej sa vracia aj k pôsobeniu na Kysuciach.
Dolu strmým svahom kráčame všetci spolu. Tu treba preskočiť jarček, či obísť hrádzu a najmä pri prudkom úšuste treba chôdzu pribrzdiť. Už iba deti stráň prebehnú letkom. Ale naša cesta sa tým nekončí. Ešte musíme prejsť tri smrekové hory a tri lúky posiate klinčekami či cíperím. Až za nimi nás čaká ukrytá dedinka Kyčera, skadiaľ babka nosievala ovčí syr a potom štrkovitý chodník privádza výletníkov do Rieky, ktorá tvorí na predmestí Čadce hlboký kaňon. Stadiaľto k nám hore je to už len kúsok. Poza humná zas po nepokosenej tráve vchádzame do chalúpky, kde sa na nás z obrázku usmieva náš Števko. Ale vlastne bol s nami na celej ceste, len jeho krok bol tichý a stupaj pre cudzích ľudí neviditeľná.
Jela Krčméry-Vrteľová – Nokturná a pastorále
Učiteľský chlebík, na Kysuciach zvlášť tvrdý, však zachutil nejednému tvorivému človeku, spisovateľov nevynímajúc. V diele učiteľa a novinára Petra Jilemnického (1901-1949) sa odzrkadľovalo prežité aj na Kysuciach, napr. v románe Víťazný pád (1929) alebo Pole neorané (1932). Protipólom komunistami oslavovaného P. Jilemnického bol prozaik Jozef Hnitka (1913-1992), zatracovaný a zabúdaný, perzekuovaný a prehliadaný. Po debutovom románe Krížové štácie (1949), kde neopomenul ani kysucké prostredie, mu vyšla zbierka noviel Útek z rakvy až o 42 rokov neskôr. Básnik a matičiar Jozef Kubík (1905-2002) zanechal okrem básnickej zbierky Nedooraná brázda (1992) zaujímavé rukopisy Kapitoly z kultúrneho života Čadce a Kysučani – obrazy z ich života v USA. Ako tajomník matičného výboru v Čadci organizoval od roku 1939 v Palárikovom dome pravidelné výstavy kníh, spojené s ich predajom. Publicista a prozaik Ján Porod (1896-1968), inak školský inšpektor v Čadci, napísal viacero diel s historickou tematikou a tiež Kysucké povesti (1930). Na škole v Horelici začínal ako učiteľ básnik Anton Straka (1942), ktorý po debutovej zbierke Raz každému nad hrobom kohút zakikiríka (1970) musel mlčať až do novembra 1989. Tejto knihe poézie sa dostalo od normalizátorov označenia protištátny čin a autor bol nielen vylúčený z KSČ, ale aj pozbavený pracovného miesta. Venovať zbierku predstaviteľovi katolíckej moderny J. Harantovi z Turzovky, ktorý sa A. Strakovi zase vyznal v básni Panoptikum, znamenalo v normalizačných časoch vlastizradu. Učiteľ Ladislav Hrubý (1957) tvorí od rozhlasových poviedok, cez námety k filmom až po pravidelné úvahy v regionálnych novinách, je autorom stoviek besedníc a reportáží. Prvú knihu Ružová ako sen vydal v roku 1986. Po tejto zbierke poviedok s kysuckou tematikou vyšla až po 18 rokoch Hrubého druhá kniha Kráľovstvo na zemi, a potom v rýchlom slede Zázraky pod Kykulou (2005), Legendy o samote (2006) a Tajomstvá hackovských záhrad (2007), akoby si dlho driemajúci talent predsa len našiel cestu von. Jeho prózy opisujú život obyčajných ľudí, našich susedov, priateľov, nás samých, tu na Kysuciach, pretože L. Hrubý je v prvom rade skvelý (od)pozorovateľ každodenného diania. Mnohé osobnosti zvyknú označovať práve svoju „alma mater“ za základ ich tvorivej, umeleckej alebo vedeckej činnosti. Z tých čadčianskych stredných škôl nesmieme opomenúť gymnázium, medzi ktorého absolventov patria okrem iných aj historik a publicista Rudolf Gerát, prozaička a literárna vedkyňa Mária Bátorová (dcéra spisovateľa Jozefa Hnitku), zberateľ literárnych guinessových rekordov Vladimír Jurišta, historik a spisovateľ Miloš Jesenský a v neposlednom rade teológ a všestranný autor Viliam Judák. Nitriansky biskup Viliam Judák (1957) pochádza z Harvelky, ležiacej na dne „Kysuckého moriska“, a maturoval na čadčianskom gymnáziu. Je autorom vedeckých prác a vysokoškolských učebníc. Má skvelý rozprávačský štýl, pretkaný zaujímavými a komunistickou minulosťou neskreslenými faktami. Popri historických knihách Krížová cesta národných svätcov (1996), Nitrianske biskupstvo v dejinách (1996) či Dejiny mojej cirkvi (2002) treba spomenúť aj štyri výbery z jeho duchovných slov pre Slovenský rozhlas – Myšlienky z éteru (1993), Všedný deň v Božej prítomnosti (1995), Dar všedného dňa (1997) a Dotyk s novým dňom (2000). V. Judák však nezabúda ani na svoje rodisko, a tak v roku 1995 spracoval dejiny zatopených obcí Riečnice a Harvelky v knihe Návraty k rodnej hrude. Ak hovoríme o literatúre, a to vo svetovom, celoslovenskom alebo iba kysuckom, významné miesto akosi prirodzene patrilo lekárom. Tak ako uzdravovali svojich pacientov medicínou, uvedomovali si aj váhu slova a ním potom neraz vracali nádej. Dnešná Kysucká nemocnica s poliklinikou v Čadci bola v minulosti pôsobiskom aj Ivana Hálka, Ivana Hudeca, či Vladimíra Pavlíka.
Pred úvraťou zastal a obzrel sa na dolný koniec dediny. Vyberal miesta na stavby, menil vývesné štíty na obchodoch, robil pľac pre novú školu, staničku, zväčšoval námestie. Šlo mu to. ako na synovej papierovej stavebnici. Pod Bobovcom vyrovnal štrkové nánosy a snažil sa predstaviť si futbalové ihrisko, ako mu o ňom rozprával nový kaplán. Z predného vrchu dotiahol v hrubých potrubiach vodu až pred kostol – to bude! Ako v meste! Obec kúpi pozemok a postaví dom, ktorý zadarmo požičia doktorovi, nech sa tu už konečne niekto natrvalo usadí, Žilina a Čadca sú ďaleko. Aj hasičskú zbrojnicu treba novú, veľkú, na tancovačku, na bály aj na majáles. Nech si len prší, aj divadlo vždy celé dohrajú, nielen začiatok a potom zmoknutí hybaj do krčiem.
Ivan Hudec - Pangharty
Bývalý minister kultúry Ivan Hudec (1947), ktorý počas „ministrovania“ významne prispel k rozvoju kultúry na Kysuciach, vstúpil do literatúry dramatickou tvorbou pre študentské divadlo U Rolanda. V mnohých dielach pracoval s historickými motívmi (Samo, Svätopluk, Slovania). So spisovateľom P. Jarošom, ktorý tiež pôsobil na Kysuciach – učiteľoval vo Svrčinovci, napísal knihu povestí Biela pani, mŕtvy pán (1992). Hudecove knihy nie sú obľúbené iba na Slovensku, čo dokazujú preklady jeho diel do desiatich jazykov. Pre Kysučanov je zvlášť hodnotný jeho román Pangharty (1985), ktorého dej sa odohráva na Kysuciach v 17. storočí. Autor približuje náš región, jeho vývoj, ktorý často zaostával za ostatnými, avšak nebolo mu to vždy iba na škodu. Tak ako sú dejiny kresťanstva na Slovensku úzko späté s našimi národnými dejinami, sú neoddeliteľnou súčasťou literárneho snaženia aj kňazi. V Čadci pôsobili dvaja z nich. Čadčiansky kaplán Anton Kompánek (1891-1949), bolo to v roku 1917, písal, prekladal a publikoval, ale nielen z duchovnej oblasti. Venoval sa aj politickým záležitostiam a vyjadroval vlastné postoje - Prečo ako katolícky kňaz nie som prívržencom Slovenskej ľudovej strany (1920), Slovák, jeho povaha, vlastnosti a schopnosti (1921). Anton Bagin (1923-1992), profesor cirkevných dejín, dostatočne využil výsledky vlastných bádaní o cyrilometodskej tradícii na Slovensku v knihách Cyrilometodské kostoly a kaplnky na Slovensku (1985), Spolupatróni Európy (1992) a Cyrilometodská tradícia u Slovákov (1993). Autorsky sa tiež podieľal na viacerých vysokoškolských skriptách a zborníkoch. Od roku 1983 pôsobil sedem rokov ako šéfredaktor časopisu Duchovný pastier. Preložil do slovenského jazyka viaceré encykliky zosnulého pápeža Jána Pavla II. Prvým knižným titulom, venovaným výhradne mestu, je Čadca a okolie z roku 1981, ktorý zostavili P. Maráky a L. Šeliga. Rovnaký názov využili aj D. Choluj s M. Tomanom v roku 1993 a R. Gerát, M. Ščuryová s J. Veličkom v roku 1998. Od ich priekopníckych počinov, týkajúcich sa spracovania a knižného vydania faktov o meste, sa dostávame k novším titulom, rozširujúcim obrazotvornosť čitateľov. Sú to Čadca, brána Kysúc a Slovenska (J. Velička, 2002), viac pocitová ako faktografická, a Čadca. Po cestách a chodníčkoch Beskýd (M. Ščuryová a J. Velička, 2007), útly bedeker pre návštevníkov i turistov nielen po našej prírode a pamiatkach, ale aj po vlastných spomienkach. Od vlažného pripomínania si a priznávania sa ku koreňom, k miestam, kam patríme, k prostrediu, regiónu, z ktorých Čadca pochádza a vznikla, sa „čadcopisci“ dostávajú k presnejšiemu zadefinovaniu časopriestoru i jedinečnosti tejto metropoly Kysúc. Vyvrcholením je monografia mesta z dielne osvedčených R. Geráta, M. Ščuryovej a J. Veličku. Vďaka takmer 400 stranám prechádzame mestom z každej strany a z mnohých pohľadov, či už prírodných, kultúrnych a športových, ale aj historických, zdravotníckych či folklórnych. Čadčianske pľace (2007) z pera R. Geráta rozmenili okresné mesto na drobné, a predstavili ho ako súbor jedinečných a osobitých buniek, vytvárajúcich živý čadčiansky organizmus. Literatúre sa nepriamo úmerne darí v našom meste o to viac, o čo menej je miestom úrodným a klimaticky príjemným. Baštou písaného slova, tvorivých stretnutí a literárneho diania je Kysucká knižnica, organizujúca tri významné súťaže. Ide o celoslovenské Jašíkove Kysuce a Jurinovu jeseň, ako aj regionálnu Knihu Kysúc. Mladí prozaici v roku 2008 už po štyridsiaty raz pokúsia vzdajú hold turzovskému rodákovi R. Jašíkovi svojimi poviedkami a naznačia, že s mnohými treba rátať, ako to už potvrdili niektorí ocenení z tejto súťaže (P. Holka, G. Murín, R. Lichnerová, L. Hrubý, I. Otčenáš, P. Rankov, V. Balla, M. Grupač, J. Podmanický, P. Kubica). Prozaika P. H. Jurinu si od roku 2005 pripomínajú duchovne orientovaní spisovatelia, ktorým knižnica pomáha vytvárať platformu na vzájomnú komunikáciu a prezentáciu tvorby. Spisovatelia a knihy týkajúce sa nášho regiónu sa každoročne uchádzajú o priazeň čitateľov, ktorí vyberajú hlasovaním Knihu Kysúc vždy za predchádzajúci rok, pričom knihy o Čadci a čadčianski autori získavajú tradične popredné miesta. Od roku 1998 týždenník KYSUCE usporadúval v Čadci tiež celoslovenskú súťaž v poézii O cenu Albína Vrteľa, ale po šiestich rokoch s ňou skončil. Avšak jedinečnosť si predsa len tieto noviny držia, a to vydávaním pravidelnej mesačnej literárnej prílohy s názvom Kopan(i)ce múzy, kde sa svojou tvorbou prezentujú píšuci pokročilci i literárni začiatočníci (nielen) z Kysúc.
Kysuckí národovci sa nedali zastrašiť maďarským šovinizmom a smelo sa hlásili k národnému životu. Schádzali sa v Čadci u Hirša. Od roku 1904 hrávali slovenské divadlá. Aj v Kysuckom Novom Meste sa v tom čase týmto spôsobom prejavoval boj o zachovanie slovenského národa. Čadianske maďarské noviny brojili proti slovenskému slovu na javisku tak účinne, že naostatok boli slovenské divadelné predstavenia zakázané. Radostne uvítaný prevrat roku 1918 zabezpečil slobodný národný život v Česko-Slovenskej republike. Divadelní ochotníci v Čadci ako prvú hru po oslobodení zahrali Urbánkove Strídža spod hája, ktorú predtým maďarský režim zakázal.
Štefan A. Brezány – Dejatelia Kysúc v kultúre, umení a vedy
K rukopisom patria autori a ku knihám vydavateľstvá. Bez spolupráce spisovateľov a vydavateľov by sme však nemohli ovoniavať čerstvo vytlačené knihy a čítať v akejkoľvek polohe literárne skvosty. Ani súčasnosť za pravdu fanúšikom elektronickej komunikácie, ktorí tvrdili, že vytlačené knihy nahradia tie elektronické. Nestalo sa a pravdepodobne sa toho nemusia obávať ani čadčianske vydavateľstvá Magma, Vzlet, TKK Kysuce a Magnum. Magma je najtvorivejším hýbateľom kysuckej literárnej tvorby, zvlášť vydarené sú jej monografie našich obcí (Čadca, Krásno nad Kysucou, Skalité...). Vzlet sa zase zameral najmä na vydávanie kalendárov, ale nezabudol ani na autorov ako P. Holeštiak, O. Dubovický, či J. Podmanický. Zvlášť cenné je vydanie poslednej knihy P. H. Jurinu. TKK Kysuce popri vydávaní týždenníka pomohlo na svet aj knihám M. Kolembusa, či J. Krčméry-Vrteľovej. Nezvyčajnými aktivitami sa zvýraznilo vydavateľstvo Magnum, zamerané výhradne na tvorbu a guinessovské pokusy V. Jurištu. Zdá sa vám to málo? Málo na pocit hrdosti na malé mestečko s bohatým literárnym životom? Alebo málo na výrazné, tvorivé a významné osobnosti, literárne udalosti a počiny? Nuž, ponúkli sme vám desiatky autorov, ktorých knihy určite stoja za zmienku a ktoré by nemali chýbať ani vo vašich knižniciach. Nielen pre estetický zážitok a vnútorné obohatenie, ale aj pre posilnenie vlastnej hrdosti na mesto Čadca, úzko spojené s celoslovenským literárnym dianím.
Doslov do slov odetý
(Pavol Holeštiak: Pavol Hrtus Jurina. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008.)
Zabudnutý a pritom nezabudnuteľný. To sú prvé slová, ktoré mi prichádzajú na um pri Pavlovi Hrtúsovi Jurinovi. Spisovateľovi, publicistovi, filozofovi, redaktorovi, kultúrnom pracovníkovi, Kysučanovi telom aj duchom, veriacom mysliteľovi. Po novembri 1989 sme očakávali slobodu a demokraciu a s nimi spojené odkrývanie nánosov falše a špiny štyridsaťročného tmárstva, ale očakávania sa nenaplnili. Bariéry, obmedzenia a tabu v slovenskom literárnom živote zostali a zrejme sa v najbližších desaťročiach ani nezmenia. Je pravdou, že sa zmenili učebnice, ale koľké z nich čerpali z tých prednovembrových? A koľko literárnych encyklopédií vyšlo počas uplynulých 18 rokov? Bez toho, že sa chcem dotknúť literárnych vedcov, tak aj ich vzdelanie pochádza z rokov prednovembrových, a tak sa ani nemali ako a kde oboznámiť a stretnúť s mnohými autormi. Zakázanými, umlčiavanými, exilovými, násilím emigrovanými. Kam by sa uberala súčasná literatúra, keby sme týchto autorov poznali, keby sme ich znovuobjavili a keby sme sa ich tvorbe systematicky venovali? Nemá zmysel sa sťažovať a vyplakávať, radšej si treba spomenúť na štúrovské: „Veľa tvoriť, málo troviť!“. Pavol Holeštiak svojou knihou o jednej z najvýznamnejších osobností Kysúc, originálnom autorovi duchovne orientovanej a lyrizovanej prózy a protagonistovi exilového života v Austrálii prispieva k tomu, aby sme strhli masku marxistickým (lit)erárnym kritikom, ktorí zámerne zamlčiavali Jurinovu existenciu. Kysuce vraj jedinečne literárne spracovali iba dvaja spisovatelia – komunisti Peter Jilemnický a Rudolf Jašík, ale ten, kto si prečíta aspoň jednu knihu z Jurinovho diela, objaví tajomné zákutia, nezvyčajné ľudské osudy a texty plné života, ktoré ospevujú Kysuce, hoci aj kritickými tónmi. Možno práve vďaka exilu sa tento autor neustále vracal k svojej dedovizni, ktorá ho nielen pripravila do života, ale dala mu silný pocit vlastenectva. Pavol Holeštiak odkrýva vo svojej knihe plnohodnotnú osobnosť Pavla Hrtúsa Jurinu. Prechádza jeho prozaickou tvorbou, ktorá tvorí jej základ, zahĺbi sa do Jurinovej poetiky, aby sa prepísal až k publicistickým príspevkom, ku ktorým sa dostal iba malý okruh čitateľov. Väčšina exilových tvorcov nemalo priamy kontakt so Slovenskom, a tým neboli ani v tvorivom dialógu s čitateľmi, často boli odkázaní iba na zásuvky, jedine pre ktoré mohli tvoriť. Tragédia exilových tvorcov však neskončila „zamatovým novembrom“, ale pretrváva dodnes. Strmeň, Šprinc, Jurina sú len tri z desiatok mien, ktoré sa akosi nedostali alebo dostali iba marginalizovane do vyučovacieho procesu, ale o socialistických realistov a o privilegovaných prokomunistických autorov zakopnete na mnohých miestach. Nie, nechcem tým povedať, aby sa zrušili Novomeského Senica alebo Jašíkove Kysuce, ale aby sa vrátili na odpovedajúce miesta tí, ktorí tu štyridsať rokov neboli, nesmeli byť. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo je súčasná literatúra duchovne vyprázdnená, o to viac však naplnená marazmom globalizácie a konzumného spôsob lživota. Teší ma, že sa nám pred pár rokmi podarilo založiť tradíciu Jurinovej jesene, kde je prezentovaná duchovne orientovaná tvorba. Verím, že práve kniha Pavla Holeštiaka prispeje k tejto tradícii odborným fundamentom, potrebným pre zabezpečenie recepcie Jurinovej tvorby, jej literárnokritickému spracovávaniu a posilňovaniu hrdosti národa na svojich velikánov. Kniha Pavla Holeštiaka, známeho autora literatúry faktu, ktorý sa už dve desaťročia intenzívne venuje krajanským médiám, predstavuje P. H. Jurinu od detstva cez štúdium až po profesionálnu dráhu, komplexne zachytáva básnickú, prozaickú, publicistickú a prekladateľskú tvorbu tohto neskroteného idealistu a neústupčivého vlastenca, ktorý zanevrel na „červené Slovensko“, veriac v slovenského ducha. Aj preto sa po 89 nevrátil do svojho rodiska, ale zostal až do smrti v Austrálii. Napriek tomu vďaka práve P. Holeštiakovi vyšla na Slovensku, dokonca na jeho rodných Kysuciach, posledná Jurinova kniha Diera do sveta. Holeštiakov prínos vidím aj v zosumarizovaní prameňov o P. H. Jurinovi, ktoré určite ocenia študenti alebo literárni kritici, zaoberajúci sa „Exulantom, ktorý nikdy neodišiel“, ako Jurinu nazval Holeštiak vo svojom príspevku. Hodnotný je tiež sociologický prieskum známosti osobnosti Pavla Hrtusa Jurinu, ktorý potvrdzuje nedostatočný alebo absentujúci výskum exilovej literárnej spisby.
Zabudnutý a pritom nezabudnuteľný. To sú prvé slová, ktoré mi prichádzajú na um pri Pavlovi Hrtúsovi Jurinovi. Spisovateľovi, publicistovi, filozofovi, redaktorovi, kultúrnom pracovníkovi, Kysučanovi telom aj duchom, veriacom mysliteľovi. Po novembri 1989 sme očakávali slobodu a demokraciu a s nimi spojené odkrývanie nánosov falše a špiny štyridsaťročného tmárstva, ale očakávania sa nenaplnili. Bariéry, obmedzenia a tabu v slovenskom literárnom živote zostali a zrejme sa v najbližších desaťročiach ani nezmenia. Je pravdou, že sa zmenili učebnice, ale koľké z nich čerpali z tých prednovembrových? A koľko literárnych encyklopédií vyšlo počas uplynulých 18 rokov? Bez toho, že sa chcem dotknúť literárnych vedcov, tak aj ich vzdelanie pochádza z rokov prednovembrových, a tak sa ani nemali ako a kde oboznámiť a stretnúť s mnohými autormi. Zakázanými, umlčiavanými, exilovými, násilím emigrovanými. Kam by sa uberala súčasná literatúra, keby sme týchto autorov poznali, keby sme ich znovuobjavili a keby sme sa ich tvorbe systematicky venovali? Nemá zmysel sa sťažovať a vyplakávať, radšej si treba spomenúť na štúrovské: „Veľa tvoriť, málo troviť!“. Pavol Holeštiak svojou knihou o jednej z najvýznamnejších osobností Kysúc, originálnom autorovi duchovne orientovanej a lyrizovanej prózy a protagonistovi exilového života v Austrálii prispieva k tomu, aby sme strhli masku marxistickým (lit)erárnym kritikom, ktorí zámerne zamlčiavali Jurinovu existenciu. Kysuce vraj jedinečne literárne spracovali iba dvaja spisovatelia – komunisti Peter Jilemnický a Rudolf Jašík, ale ten, kto si prečíta aspoň jednu knihu z Jurinovho diela, objaví tajomné zákutia, nezvyčajné ľudské osudy a texty plné života, ktoré ospevujú Kysuce, hoci aj kritickými tónmi. Možno práve vďaka exilu sa tento autor neustále vracal k svojej dedovizni, ktorá ho nielen pripravila do života, ale dala mu silný pocit vlastenectva. Pavol Holeštiak odkrýva vo svojej knihe plnohodnotnú osobnosť Pavla Hrtúsa Jurinu. Prechádza jeho prozaickou tvorbou, ktorá tvorí jej základ, zahĺbi sa do Jurinovej poetiky, aby sa prepísal až k publicistickým príspevkom, ku ktorým sa dostal iba malý okruh čitateľov. Väčšina exilových tvorcov nemalo priamy kontakt so Slovenskom, a tým neboli ani v tvorivom dialógu s čitateľmi, často boli odkázaní iba na zásuvky, jedine pre ktoré mohli tvoriť. Tragédia exilových tvorcov však neskončila „zamatovým novembrom“, ale pretrváva dodnes. Strmeň, Šprinc, Jurina sú len tri z desiatok mien, ktoré sa akosi nedostali alebo dostali iba marginalizovane do vyučovacieho procesu, ale o socialistických realistov a o privilegovaných prokomunistických autorov zakopnete na mnohých miestach. Nie, nechcem tým povedať, aby sa zrušili Novomeského Senica alebo Jašíkove Kysuce, ale aby sa vrátili na odpovedajúce miesta tí, ktorí tu štyridsať rokov neboli, nesmeli byť. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo je súčasná literatúra duchovne vyprázdnená, o to viac však naplnená marazmom globalizácie a konzumného spôsob lživota. Teší ma, že sa nám pred pár rokmi podarilo založiť tradíciu Jurinovej jesene, kde je prezentovaná duchovne orientovaná tvorba. Verím, že práve kniha Pavla Holeštiaka prispeje k tejto tradícii odborným fundamentom, potrebným pre zabezpečenie recepcie Jurinovej tvorby, jej literárnokritickému spracovávaniu a posilňovaniu hrdosti národa na svojich velikánov. Kniha Pavla Holeštiaka, známeho autora literatúry faktu, ktorý sa už dve desaťročia intenzívne venuje krajanským médiám, predstavuje P. H. Jurinu od detstva cez štúdium až po profesionálnu dráhu, komplexne zachytáva básnickú, prozaickú, publicistickú a prekladateľskú tvorbu tohto neskroteného idealistu a neústupčivého vlastenca, ktorý zanevrel na „červené Slovensko“, veriac v slovenského ducha. Aj preto sa po 89 nevrátil do svojho rodiska, ale zostal až do smrti v Austrálii. Napriek tomu vďaka práve P. Holeštiakovi vyšla na Slovensku, dokonca na jeho rodných Kysuciach, posledná Jurinova kniha Diera do sveta. Holeštiakov prínos vidím aj v zosumarizovaní prameňov o P. H. Jurinovi, ktoré určite ocenia študenti alebo literárni kritici, zaoberajúci sa „Exulantom, ktorý nikdy neodišiel“, ako Jurinu nazval Holeštiak vo svojom príspevku. Hodnotný je tiež sociologický prieskum známosti osobnosti Pavla Hrtusa Jurinu, ktorý potvrdzuje nedostatočný alebo absentujúci výskum exilovej literárnej spisby.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
